FB
2011

15
Apr

Vyzývatelia III.

 

Arnaud de Rosnay

Narodil sa 9. 3. 1946
Od 21. 11. 1984 je nezvestný.
Barón Arnaud de Rosnay pochádzal z parížskej aristokratickej rodiny, ktorá vlastnila plantáže s cukrovou trstinou na ostrove Maurícius v Indickom oceáne. Odmalička cestoval s rodinou medzi Francúzskom, Švajčiarskom a Mauríciom. Bol profesionálny fotograf, výborný lyžiar, surfer a windsurfer. Veľmi skoro sa vo svojom živote stretol s windsurfingom, ktorému úplne podľahol. Venoval sa aj iným vodným a veterným športom, ale windsurfing ho oslovil natoľko, že keď mal 18 rokov, opustil školu a chcel sa stať windsurfingovým majstrom sveta. Robil pokusy na koliečkovom windsurfingu a stal sa tak priekopníkom úplne nového odvetvia windsurfingu. Experimentoval tiež so šarkanmi ešte v časoch, keď sa o kitesurfingu ani nechyrovalo. Arnoud bol výnimočný vizionársky človek, ktorý sa ničoho nebál a aj napriek tomu, že patril k najbohatším ľuďom na svete, ostal skromný a bol obrovským priekopníkom vo windsurfingu. Jeho neohrozené windsurfistické výkony hovoria za všetko:

1978 Prešiel cez Saharskú púšť na koliečkovom windsurfingu z Maroka do Senegalu

1979 12-dňová rýchlostná plavba pozdĺž Saharského pobrežia z Nouadhibou do Dakaru - 58 hodín čistej plavby.

1979 Cez Beringovú úžinu za 8 hodín.

1980 Sólo plavba bez sprievodnej lode z ostrova Nuku Hiva vo Francúzskej Polynézii na atol Ahe v oblasti Tahiti. Prešiel 750 námorných míľ a na mori strávil 11 dní a 10 nocí!

1981 Vytvoril prvý rýchlostný rekord pri prekonaní kanálu La Manche

1984 Z Key Westu preplával na Kubu za 7 hodín.

1984 V Ochotskom mori spojil ostrov Hokkaido so Sachalinom

1984 Arnaudova posledná plavba. Z čínskej Straits Formosy sa chcel doplaviť do Taiwanu. Číňania mu ponúkli sprievodnú loď, ale Arnaud sa rozhodol ísť sám... Čínske more bolo v ten deň výnimočne rozbúrené a námorníci na mori hlásili veľmi silný vietor s obrovskými valcovými vlnami. Barón Arnaud de Rosnay navždy zmizol bez stopy.

Ľudstvo si ho pamätá ako vášnivého windsurfera, ktorý demonštroval svetu slobodu, ktorú ponúka windsurfing.

 

 

Beringov prieplav. (Arnaud de Rosnay, rok 1979).

Arnaud de Rosnay

Prvýkrát sa preslávil s windsurfingovou plachtou a doskou na koliečkách. Prešiel naprieč Saharou z Maroka do Senegalu. Neskôr začal rozmýšľať aj nad ozajstnou plavbou. Rozhodol sa byť prvým človekom na svete, ktorý prepláva na windsurfingu z Ameriky do Ázie. Najbližšie je tomu v Beringovom prieplave, ktorý meria 96 kilometrov.
"Dvojmetrové vlny a štyri stupne Celzia. Silný studený vietor. To všetko vo mne vzbudzovalo pochybnosti. Stačilo si namočiť vo vode ruku. A to bolo v auguste", smial sa neskôr de Rosnay. V máji 1979 ho napadlo, že by sa taká plavba mohla uskutočniť. Zistil, že je to možné len počas troch mesiacov v roku, kedy prieplav medzi kontinentami rozmŕza. Inokedy je pokrytý súvislým ľadom. V auguste sa tam deň skracuje o deväť minút za 24 hodín a v septembri prichádzajú prvé veľké búrky. Rozhodol sa pre čo najneskorší možný termín, aby sa mohol dostatočne pripraviť, čo znamenalo, že mu ostali štyri mesiace.
Zohnal si mapu vzdušných prúdov, študoval meteorologické tabuľky i miestne zemepisné údaje. Navrhol a postavil si zvláštny plavák i plachtu a trénoval aj spôsoby, ako prežiť prípadnú nehodu. Získal všetky potrebné pečiatky amerických úradov i doprovod helikoptéry do polovice cesty. Sovietska vláda mu síce vízum neudelila, ale ani mu neodmietla možnosť uskutočniť plánovanú plavbu. Arnaud sa s ďalšími detailami nezdržoval. Pripravoval sa na Havajských ostrovoch a začiatkom augusta sa presťahoval do odľahlej prímorskej osady na Aljaške. Bolo chladno, pršalo, ale vietor vytváral medzi obidvoma svetadielmi priaznivý vzdušný tunel. Eskimáci, ktorí
videli windsurfingovú dosku po prvýkrát, ho nadšene pozorovali. Plachtil pozdĺž šedých pieščín a už na tretí deň dostal od Neptúna, uznávaného boha všetkých oceánov a morí, prvú výstrahu. Nečakane nad ním doslova explodoval čierny závoj oblakov. "Nikdy ma to nehnalo takou rýchlosťou. Nikdy v živote som nezažil taký frmol". Aj napriek tomu ďalšie dva týždne poctivo jazdil, vylepšoval si výstroj i techniku jazdy a psychycky sa pripravoval na svoj pokus. Rahno zvieral holými rukami, zvykal si na tvrdú prácu. A čakal na najpriaznivejšie poveternostné podmienky. Konečne! Bolo 30. augusta, 10 hodín a pätnásť minút. Kým naberal do plachty vietor, oznamovala rozhlasová stanica Nome sovietskej strane, že windsurfing vyrazil z Aljašky na Sibír. V nepremokavom batohu mal pas, list od sovietskych pohraničníkov, 500 dolárov, svetelné rakety a čokoládu. More bolo kľudné, severozápadný vietor mal silu 6 až 8 uzlov. Z helikoptéry oznamovali: "Ide veľmi rýchlo". Surový morský prúd plný vírov mu nebránil v čo najkratšom kurze k ostrovu Veľký Diomedes v polovici prieplavu. Potom začalo byť more búrlivejšie a bolo čím ďalej, tým ťažšie udržať rovnováhu. Skrehnutými rukami sa snažil vyloviť rukavice, ale kdesi mu uplávali. Za Veľkým Diomedom už bola sovietska časť úžiny, čo znamenalo, že najbližšou pevninou bola Ázia. Po šiestich hodinách už bol vietor tak mohutný, že plavák kĺzal po vode rýchlosťou 30 km/h. "Pripadal som si ako vodný lyžiar. Uľavilo sa mi, keď som zbadal sovietsky pobrežný čln, ktorý ma sprevádzal počas posledných dvoch hodín plavby až k pobrežiu Sovietskeho Zväzu. More tam bolo strašne rozvírené a mnohokrát ma napadlo, že svoj pokus nedokončím, že proste neudržím rahno, aj keď som bol zavesený v trapéze. Nakoniec som predsa len pristál. Premočený, premrznutý, ale šťastný. Urobil som pár gymnastických cvikov, zjedol kúsok čokolády a cvakol zopár fotografií". Od sovietskej hliadkovej lode sa odpútal motorový čln. Keď sa neďaleko od pobrežia obidve plavidlá stretli, bol statočný Francúz taký vyčerpaný, že ho museli námorníci do svojho člnu doslova vytiahnuť. Sovietsky dôstojník, ktorý hovoril po anglicky, mu obliekol svoj kožuch a ponúkol obložený chlieb.
"Boli ku mne veľmi dobrí. Boli to námorníci, ktorí vedeli, čo to znamená preplávať na takom mori Beringov prieplav. Potom ma odviezli na pobrežie, kde už čakali vojaci s helikoptérou".
"Uvedomujete si, že ste vstúpili na sovietske územie bez víza?", spýtali sa ho a len ťažko zadržiavali smiech.
"Môžem sa cez prieplav znova vrátiť", odpovedal im so šibalským úsmevom.
O hodinu pristála helikoptéra v meste Uelen. Privítali ho tam kaviárom, čerstvým ovocím a vodkou. Na ďalší deň odletel de Rosnay s kapitánom pobrežného bojového člnu ako čestný hosť do Moskvy. Odtiaľ do Paríža sa už vrátil sám. Ešte ho neprestali bolieť ruky a už ho napadla šialená myšlienka: Zatiaľ nikto nepokoril Tichý oceán. Čo takto plávať z Markéz na Havaj, štyri a pol tisíc kilometrov?

 

Cez Pacifik. (Arnaud de Rosnay, rok 1980).

Arnaud de Rosnay

Rozhodol sa. Vedel, že šance na prežitie sú 50 : 50. Najprv teda uzavrel životnú poistku na dva milióny dolárov v prospech svojho brata. Mal jednu podmienku. Brat musí investovať časť pozostalostí do celovečerného filmu o windsurfingu. Už dlho bol fascinovaný havajskou kultúrou a históriou, a preto sa rozhodol zopakovať jeden z najväčších moreplaveckých činov všetkých dôb: objavenie Havajských ostrovov obyvateľmi Markéz. Namiesto pirogy však použil windsurfingovú zostavu. Najprv si preštudoval literatúru o tejto tichomorskej oblasti, potom sa snažil vymyslieť, ako zariadiť bezpečný spánok na úzkom plaváku. Po nespočetných pokusoch na to prišiel. Sťažeň položí krížom cez plavák, na jeho konce upevní stabilizačné bóje a všetko pre istotu podloží aj rahnom. Ďalšie desiatky hodín strávil nad tým, ako zaistiť stály smer plavby aj v noci. Napadlo ho využiť vrchlík malého padáka ako šarkana, ktorý ho potiahne v smere vetra. Všetky svoje zariadenia testoval na atole Rangiora na súostroví Tahiti. Tešil sa z každej maličkosti, ktorá sa mu podarila vymyslieť a vyskúšať. Francúzsky guvernér z Tahiti mu odmietol poskytnúť vojenskú sprievodnú loď a na takú dlhú plavbu bolo ťažké zohnať nejaký iný čln. Náhodou sa dopočul o jachte Zeus, ktorá bola na spiatočnej ceste k Havajským ostrovom. Jej kapitán ho uisťoval, že hravo dokáže plávať rýchlosťou desať uzlov (18 km/h). Blížil sa dátum štartu a Arnauda pri tréningu neustále vyrušoval záujem televízie, novinárov a iných ľudí. V tomto rozruchu si
ani poriadne neuvedomoval, čo ho čaká.

Posledný deň tréningu. Vietor mal silu 40 uzlov a de Rosnay prešiel z Tahiti na Mooreu za 45 minút. Na druhý deň ráno letel so svojou výbavou a pracovníkmi televíznej spoločnosti ABC z Tahiti na Markézy. Ostrovy z lietadla vyzerali ako obrovskí tmaví bojovníci vystupujúci z mora. Žiadne lagúny, spústa žralokov.
Dvanásť dní čakal na Zeus. Keď sa plachetnica konečne objavila, bola preplnená ľuďmi, kamerami a potravinami, po jej boku sa šinul rýchly hliadkový čln La Combattante. V kalendári bolo 29. augusta 1980. Preplnený Zeus a de Rosnay na doske
vyplávali. Prvým rozčarovaním bolo, že de Rosnay išiel rýchlosťou dvanásť uzlov a Zeus bol schopný ísť len rýchlosťou šiestich uzlov. Každých tridsať minút musel windsurfista hodiť plachtu do vody a čakať. Večer bol oceán nepokojný a na plachetnici dostali takmer všetci morskú chorobu. Obidve plavidlá boli hnané naspäť k atolu, ktorý cez deň minuli. "Ak to pôjde takto ďalej, bude plavba trvať dva mesiace", hovoril de Rosnay. Boli tu dve možnosti. Plachtiť cez deň a v noci spať na lodi, alebo plavbu odvolať. Po konzultácii s televíznymi pracovníkmi sa de Rosnay vrátil na Markézy. Nahnevaný a sklamaný. Po šiestich mesiacoch intenzívnej prípavy malo všetko vyjsť nazmar...
Po dvoch dňoch: Po celodenných úvahách sa rozhodol plávať na Havajské ostrovy sám, bez sprievodu. Guvernér mu však takúto šialenosť zakázal. Preto vyplával 1. septembra najprv na juh, aby pomýlil pobrežné hliadky. Bola noc a on pádloval na otvorené more. Za dve hodiny navliekol na sťažeň plachtu. Bola nádherná noc. More stíchlo a windsurfista až do svitania nerušene spal. Keď sa prebudil, nebola na dohľad žiadna zem.
O jedenástej sa pokúsil určiť sextantom polohu. Nebolo to ľahké. Poklačiačky, na veľkých vlnách, zbadal slnko na horizonte len na niekoľko sekúnd. Keď si spočítal súradnice, vyšlo mu, že je na Tahiti. Bolo mu okamžite jasné, že si bude musieť poradiť bez sextantu. Ešte keď trénoval na Tahiti, meral rýchlosť svojho plaváka za rôznych poveternostných podmienok a preto dokázal dosť presne odhadnúť vzdialenosť, ktorú prešiel. Teraz mu neostávalo nič iné, len sa spoľahnúť na svoj odhad. Päť dní fúkal priaznivý severovýchodný vietor. Osem hodín denne stláčal rahno v rukách a mal strach, aby sa nedostal príliš na západ. Tam sú len tisícky kilometrov šíreho oceána. Našťastie všetko išlo dobre.
Raz mu niečo prudko narazilo do plutvy, až sa skoro prevrátil. Bol to dvojmetrový žralok. Kričal na neho, vytiahol dýku a bodal ju do vody, ako najprudšie mohol. Krik žraloka odplašil. De Rosnay sa triasol od strachu a okamžite vystrelil signalizačnú raketu. Keby bola v blízkosti nejaká loď, ihneď by sa svojej plavby vzdal. Prvýkrát v živote ho napadol žralok.
Markézy opustil s bandaskou vody, ďatlami, orechami a desiatimi núdzovými tabletami, aké používajú kozmonauti. Vodu si z jednej tretiny miešal s morskou. Cez deň vietor nefúkal, bolo horúco. Voda na pitie rýchlo ubúdala. Začal používať slnečný destilátor, ale keď s ním pracoval, tak nemohol plachtiť. Začal sa tešiť na pobrežie so zelenými palmami, na prvé koralové útesy signalizujúce ostrov. Slnečné okuliare už stratil, čapicu so šiltom mu odniesol vietor. Pálivé slnko mu spôsobovalo bolesti v očiach. Na väčšiu vzdialenosť už ani poriadne nevidel. Keď sa chcel pozrieť do diaľky, musel si dlho prstami masírovať spánky. Celé oblečenie už bolo presýtené soľou a drelo ho. Preto radšej plachtil nahý. Chcel sa tiež zbaviť vyrážok, ktoré sa mu objavili na tele. Neboleli ho len keď bol mokrý. V noci preto na seba naťahoval mokré prádlo, ale aj tak sa často prebúdzal od bolesti. Neustále myslel na svojich blízkych, na svojich priateľov.

Keď sa chcel pozrieť do diaľky, musel si dlho prstami masírovať spánky.


Na desaiaty deň ho opäť napadol žralok. Meral meter dvadsať a vyskočil z mora. Len o kúsok minul jeho rameno. Skúsil sa ešte zahryznúť do plaváka a potom zmizol. "Napadlo ma, že nabudúce by to mohol byť päťmetrový kus. Asi by to potom neprešlo tak hladko". Ostávalo mu pollitra vody a tri tabletky. Niekoľkokrát denne však pršalo, a tak si mohol nachytať vodu do zásoby a osprchovať sa. Stále sa bál západného vetra. V bezvetrí hádzal vrchlík padáka do vody ako kotvu. Bol to nezmysel, ale chytal sa aspoň stebla nádeje. Vodné prúdy ho mali ťahať k Tuamotu, koralovým ostrovom, na mape len prst od Markéz. Večer zbadal vtáky. Aj vlny svojím charakteristickým lomením naznačovali blízkosť nejakej pevniny.
Po dvanástich dňoch ostal úplne bez vody. Ani na trinásty deň nezbadal žiadnu zem na obzore. Chcel si pripraviť trochu vody v destilátore, ale slnko bolo skryté za oblakmi. Po niekoľkých hodinách práce získal len pár kvapiek. Morský prúd bol stále silnejší, ale na obzore len oceán... Podliehal panike. Nie je len na okraji nejakého prúdu, ktorý míňa ostrovy?

Najprv si myslel, že temné body na obzore sú len výplodom jeho fantázie. Trel si usilovne spánky a potom sa pozrel znova. Zbadal vrcholky paliem. Čo robiť? Hodiť do vody padák a nechať sa unášať k pobrežiu? Stratiť štyridsať minút prestavovaním obytného plaváka na cestovný? Vzápätí sa upokojil a pripravil windsurfing na jazdu. Po dvoch hodinách dosiahol koralovú bariéru. Zároveň sa smial aj plakal. Ďakoval osudu, že ho nenechal zomrieť. Už sa bál len žralokov. Zroloval plachtu, navliekol si neoprénové topánky a rukavice a skočil do vody. Plával a pred sebou tlačil plavák. Musel ho pretiahnuť ešte cez jednu koralovú hrádzu a zrazu mal pod nohami piesok.

Až na pláži si poriadne uvedomil, že svoju anabázu s najväčšou pravdepodobnosťou prežil. Najprv sa snažil nájsť kokosové orechy a vodu. Keď prišiel k prvej palme zbadal, že všetky orechy opadali a na zemi ich rozožrali potkany a kraby. Ani v jednom nebolo mlieko. Po hodine zbadal jeden orech vo vode. Musel tam byť už niekoľko týždňov, ale vydržal neporušený. De Rosnay bol už taký unavený, že mu trvalo dve hodiny, kým orech otvoril. Vypil z neho obsah a zaspal.
Keď sa zobudi, zvyšok dňa hľadal ľudské stopy. Na noc sa zabalil do plachty a nechal svietiť baterku,
aby udržala potkany v bezpečnej vzdialenosti. Ráno bolo plné bolesti, ale zároveň ho ubezpečilo, že je na pevnej zemi. Podľa mapy zistil, že je pravdepodobne na Ahe a že na západnom konci ostrova by mala byť osada. Ahe patrí do súostrovia Tuamotu a je súčasťou Francúzskej Polynézie. Vydal sa teda na západ. Po štyroch hodinách nachádzal stále viac príznakov prítomnosti ľudí. Prvé, čo sa v osade dozvedel bolo, že francúzske úrady po ňom stále pátrajú. Bolo mu do plaču, keď mu povedali, že obyvatelia všetkých ostrovov deň čo deň hľadia na more. Mali okamžite podať správu, keď ho niekto zbadá.
Prvé teplé jedlo dostal od starostu. Rybu, chlieb a vodu. Potom sa mohol osprchovať. Až v tých chvíľach si uvedomil, že je opäť v civilizovanej spoločnosti. Správa o jeho objavení putovala po celom súostroví a večer mohol prostredníctvom vysielačky hovoriť so svojím bratom. Popoludní zoskočili na Ahe jeho dvaja priatelia s padákmi. Priniesli mu lieky a začalo sa slávnostné fotografovanie. Keď dorazili ľudia z televízie, stále ešte nemohol poriadne ani chodiť. Napriek lekárovmu zákazu prišiel ešte v ten večer na poriadnu večeru pri príležitosti osláv stretnutia. Na nasledujúci deň odletel helikoptérou na Tahiti a po ďaľších štyroch dňoch bol opäť v Paríži.

 

Text: Rudolf Marek (podľa zahraničných materiálov)

Preložil a doplnil: Rosi