FB
2011

28
May

Lipno 1987

 

 

     Vo svojom písomnom archíve mám zaznamenané niektoré udalosti, ktoré sa odohrali v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Niektoré veci sú už dopísané a upravené do elektronickej podoby, iné ešte len na svoju úpravu čakajú. Postupne to tu budem uverejňovať a snáď to niekoho aj pobaví. Nemali sme vtedy ani foťák ani kameru. Jediný prostriedok, ktorým sme mohli zaznamenávať naše zážitky, bola písomná forma. Neviem, či bude všetko úplne zrozumiteľné pre čitateľov, čo v tej dobe nežili. Na vysvetlenie musím poznamenať, že v tom čase, sme si celú surfistickú výbavu – surf aj oplachtenie – museli vyrábať sami vlastnoručne. No a oblečenie tvoril nedokonalý neoprén a kajakárske šuštiaky. V dnešnej komerčnej dobe je to možno nevysvetliteľné, ale pamätníci tej doby by vedeli rozprávať... V škodovke nebolo štandardom mať autorádio. Na počúvanie hudby počas jazdy sme používai kazetový magnetofón (kazeťák) na baterky. Na pretekoch sme spávali v ťažkom plátennom stane a jedli sme prevažne konzervy... No a hlavnou činnosťou na týchto akciách, bolo samozrejme surfovanie.

 

 

Majstrovstvá ČSSR 1987, Lipno
Text: Rasťo & Robo Sitár


 

Pondelok, 24. 8. 1987, Bratislava - Lipno(Píše Robo aj Rasťo)

 

     1545- naša Škoda 120 si to plnou rýchlosťou valí po diaľnici smerom na Brno. Rasťo sedí vedľa mňa pevne pripútaný bezpečnostnými pásmi na sedadle navigátora (smrti). O 1600 tankujeme a vymieňame si sedadlá. Čo tejto cestovnej pohode predchádzalo? Tradičné balenie ani nie. Skôr dokončovacie práce na mojom novom surfe - Lechner A 390. Skoro všetko sa nakoniec zbúchalo, až na to, že palubu som už nestihol vytmeliť a nafarbiť, ale veď na lodiach je najdôležitejšie dno a to je hotové...
      Diaľnica, teplo, slnko, južný vietor (augusťák) 10 - 15 m/s - rovnomerný. Brat Juro s bratrancom Radkinom teraz musia pekne šantiť na skočkách niekde na Zlatých pieskoch. Z diaľnice schádzame na 1. križovatke pred Brnom - smer Chrlice - Modřice.
Koniec sveta! Ale doslova. Pomaly sa nám točí hlava z esíčiek uprostred dedín. Blížime sa k Dukovanom, obrovskému zdroju energie. Zhlboka vťahujeme do seba vzduch presýtený rádioaktívnym prachom. Ideme asi 50 metrov od gigantických chladiacich veží jadrovej elektrárne - symbolu mieru a špičkovej úrovne vedeckotechnickej základne našej Československej socialistickej republiky.
      Zdá sa, že všetky autá v Čechách sú buď v oprave, alebo na diaľnici, pretože nič nestretávame. Sme tu široko - ďaleko sami a jediní. Ináč, čo sa týka krajiny – ocitáme sa na Českomoravskej vrchovine. Vidíme tu zmiešaný lesný porast, ba dokonca aj čistý smrekový les. Niektoré stromy rastú hneď vedľa asfaltu pri ceste a keby išiel oproti kombajn, tak by sa mu len s veľkou dávkou šoférskeho umenia dalo vyhnúť. Zvláštny je ten koniec sveta. Ešte, že nám našu civilizáciu pripomína atmosféra vytváraná hudbou skupiny Elán reprodukovanou z kazeťáku na baterky.
      O 2000 sa opäť meníme za volantom a dupeme ďalej. Je 2130 a my konečne stojíme v kempe na Lipne. Nevieme kde (ešte sme tu neboli), ale ráno po svetle uvidíme. Rovno nad nami, nejakých 25 metrov od nás, sú záchody a vedľa nich je voľajaká veselá "parta" s gitarou. O 2230 si líhame do stanu a spíme.

 

Utorok, 25. 8. 1987, Lipno (Píše Robo)

      Vstávame okolo siedmej. Počas raňajok dokončujeme môjho Lechnera (ostroha, plutva, atď). Okolo 1000 k nám prichádza hlavný merač preteku a podpisuje Rasťovi jeho výstroj. Ja nemám žiaden protokol o premeraní a musím si ísť k nemu dať premerať loď aj so všetkými formalitami a poplatkami, ktoré k tomu treba. Všetko je v poriadku. Rasťovi začalo byť hneď od rána zle. Na MČSSR je to u neho už tradičné a bežné. Má smolu. Celý deň drží diétu a lieči sa, ako sa len dá. Ja po premeraní lode okolo 1500 vyrážam na vodu, no vietor je slabý a tak sa hneď vraciam na breh. Loď je na prvý pohľad výborná, ale keďže ešte nemám nastriekanú palubu a šmýka sa mi. Obávam sa, že sa mi to stane osudné... Ale nepredbiehajme.
     Asi okolo 17
00 začal fúkať vietor, asi tak 10 - 12 m/s a borci vytiahli skočky. Vynikal medzi nimi najmä Paudera s asi 270 cm dlhým sinkerom a Mistrálkou plachtou 6 m2. V pohode ruka do vody pri halze, duck jiby a skoky asi 1 meter nad vodu. Jazdí bez vyťahovacieho lana - štartuje výlučne z vody.
      Celá Slovenská výprava medzitým čaká na nášho vedúceho predstaviteľa Jana Vavroviča, ktorý má slovenskú nominačnú listinu s prihláškami. Konečne prichádza spolu s Piešťancami okolo 1800 a ja vybavujem formality okolo našich prihlášok. Rasťo medzi tým leží v stane. Som prvý náhradník, Rasťo je 3. Večer o 1930 ešte na chvíľu vyrážam do stredného vetra. Som unesený perfektnosťou môjho výstroja. Okolo 2200 ideme spať. Zajtra začínajú majstrovstvá Československa.

 

Streda, 26. 8. 1987, Lipno (Píše Rasťo)

     700- miestny rozhlas budí kemp so slovami:"Rozhodcovská komise zahajuje svou činnost". Poslední oneskorenci majú ešte poslednú šancu na prihlasovanie. Prípravy na veľké preteky vrcholia. Celá Slovenská (veľmi omladená) výprava sa zhromaždila okolo Piešťanskej Avie. Padajú taktické rady z úst Jana Vavroviča a piešťanského trénera Juraja Noska, kontrolujú sa vesty. Robovi kázali zmeniť oblečenie na slávnostný nástup, pretože sa im zdajú jeho rifle až príliš roztrhané a zaplátané. Rado Hradil z Piešťan zatiaľ naťahuje svoju novú plachtu Gaastra, ktorú mu poslal Kasimier Simon z Holandska. Bude s ňou štartovať. Okolo 1000 sa pretekári zhromažďujú pred lodenicou, každý za vyrezávanú fošničku s názvom príslušného kraja. Za Bratislavu tam postávame piati, z toho sme traja z oddielu TJ Tatra Regena. Zatiaľ je prihlásených 68 borcov – všetci z ČSSR. Nástup sa končí a zaznieva štátna hymna. Keď sa skončil Kde domov múj, všetci čakali na Nad Tatrou sa blýska a nič. Slovenská hymna nezaznela... Nami Slovákmi to pohlo, a hlavne Robo bol nešťastný, že si bol prezliecť svoje legendárne kultové roztrhané texasky, ktoré na ňom zažili hádam úplne všetko. Ešte šťastie, že si na protest obliekol aspoň staré sako, ktoré používal pri opravách auta, keď si v ňom líhal na zem, aby sa nezašpinil.
     Vietor medzitým silnie. Voda je krásne spenená. Rozhodcovia pripravujú trať, my svoje plavidlá. Vyrážame na vodu. Diéta mi pomohla, cítim sa lepšie. Je to skutočne divočina - vlny ako Trabanty, besný vietor - v nárazoch okolo 20 m/s, v priemere 17 m/s.
Náhle si uvedomujem, že už mesiac som nebol na vode. Tmolím sa okolo rozhodcovskej lode, Robo je kdesi pri bóji. Pole pretekárov je značne rozhádzané.
      Nasleduje raketový štart. Vydaril sa mi. Po prvých 10 metroch sa zdá, že o takú pol hodinku sme v cieli. No už po 20 metroch to však vyzerá tak, že to nebude žiadna prechádzka ružovou záhradkou. Vietor je dosť rozbitý, plavák poskakuje na vlnách, zabára sa do nich. V trapéze sa dá udržať dosť ťažko. Robovi sa štart až tak nepodaril, ale šľape výborne. O chvíľku už točím bielu stúpačkovú bójku. Púšťam to po vetre. Surf naberá obrovskú rýchlosť. Kritický okamih pri vyrovnávaní kurzu - "len nepadnúť do vody", víri mi hlavou - držím sa silou vôle. Náhle ma asi čosi vyrazilo a "trésk"! Plachta je vo vode. Lenže potom, ako keby ju tam niekto držal. Stojí to veľa síl a škripotu zubov. Tak chvíľu oddychujem a sledujem Roba. Už sa blíži k bielej bójke. Tiež to púšťa na zaďák, naberá obrovskú rýchlosť a v plných peckách si ešte aj ladne skáče do vody. Asi tie preteky neberie až tak príliš vážne. Vynoril sa a spoločne hodnotíme dosť beznádejnú situáciu: v tejto víchrici sa nedá jazdiť a zrejme rozjazdu nedokončíme, nech sa na to pozrieme z akéhokoľvek uhla. A čo, veď máme prázdniny - dovolenku. Chvíľu sledujeme borcov, ktorí sa pasujú so živlom. Je ich stále menej a menej. Vidno nádherné saltíčka (drstné katapulty), zaujímavé nové štýly - rôzne improvizácie. Veľmi obdivujeme Vlada Urbana z Piešťan, ktorý takmer celý zaďák prešiel sediac na plaváku. Neskôr sa priznal, že kdesi na začiatku ho podrazila vlna tak, že ho to posadilo a plachta mu ostala vztýčená v povetrí. A preto svoju polohu veľmi nezmenil. Niekde ku koncu urobil polovičného eskimáka (prevrátil sa aj s plavákom) a bolo po paráde. Pokúšam sa zdvihnúť plachtu a urýchliť svoj príchod ku brehu. Keďže fúka smerom k lodenici, Robo sa necháva, sediac na plaváku, voľne unášať vetrom. Ja si to namierim k modrej bójke. Asi po 20 minútach dorážam ku brehu na úrovni modrej bójky. Tu táboria nezávodiaci surfisti - pretekári z Brna a majú ohromnú zábavu z dobre vystrojených reprezentantov, ktorí to tam jeden po druhom vzdávajú. No iní už prichádzajú k cieľu. Prvý je tam Paudera a už aj uháňa na breh pre skočku. No nejde dolu priamo na zaďák, ale tak, ako väčšina iných, to púšťa po raumách na zadobočáky. Na brehu je mi dosť zima, a tak asi po pol hodine opäť vyrážam na vodu, kde mi je pri pohybe teplejšie. V diaľke medzi vlnami vidím Robov oranžový šuštiak. Závratnou rýchlosťou sa vyberám k nemu. Plavák občas vyletí z vody. Pri Robovi sa pokúšam o halzu, ale zase sa idem kúpať (už mám toho pomaly dosť, voda nie je práve zohriata). Chvíľku s Robom besedujeme, potom vyťahujem plachtu a "uháňam" ku brehu. Cestou vidím Romana Kořénka, ktorý toho nechal v 2. kole.
Konečne, už v suchom oblečení, sledujem funboardistov, ktorí opakujú včerajšie divadlo. Vietor pomaly slabne.
      Na vode už nevidno takmer žiadnu regatovú plachtu. Roman Kořének prichádza na breh a hľadá svojho mladšieho brata Petra, ktorý niekam bez stopy zmizol. Asi po dvoch a pol hodinách od štartu sa zrazu objavuje pri brehu. Bol posledný - 29(!), ktorý rozjazdu dokončil. Zo Slovákov ešte dokončili: Vlado Urban, bratia Velebírovci, Jano Vrábeľ, Petr Kořének.
      Popoludní vietor utíchol, no chystá sa ďaľšia rozjazda. Robovi sa vydaril štart. Bielu bójku točí na 10. mieste. Vzbudil všeobecný rozruch. Neskôr niečo stráca, ale stále to je výborné. Ja celú situáciu s prehľadom kontrolujem. Za mnou je už len niekoľko jednotlivcov. Ale rozjazdu pre bezvetrie, čo je veľmi paradoxné oproti rannej smršti, rušia. Večer prichádzajú do lodenice dvaja Belgičania a dodatočne sa prihlasujú. Od zajtra teda bude mať pole pretekárov plný počet – 70 jedincov.

 

Štvrtok, 27. 8. 1987, Lipno (Píše Rasťo)

     Ráno nás opäť budí ladný hlas z amplióna. Môj zdravotný stav sa od včerajška výrazne zlepšil. Sme plní optimizmu. S veľkými nádejami vyplávame na vodu. Fúka slabší až stredný vietor. Štarty sa nám veľmi nedaria. Rozjazda je veľmi vyrovnaná. Vzdáva len jeden pretekár - keď sa prepracoval na posledné miesto. S Robom ho sledujeme veľmi zblízka. V cieli nie je rozdiel medzi 1. a posledným pretekárom väčší, ako 10 - 15 minút. Náš optimizmus po rozjazde ešte vzrastá. Však niekto musí byť aj na konci. A 68. a 69. flek nie je až taký zlý. Vietor úplne ustáva a vyzerá to tak, že dnes už nebude žiadna rozjazda. Pohľad na výsledkovú listinu nás optimizmu nezbavil. Stále sme na dovolenke. Roman Kořének je so svojim výsledkom nespokojný, ale keď vidí náš optimizmus, s úsmevom na tvári vyhlasuje: "Mám dvě škrkačky a nevím co s nima". Nuž, optimizmus je chytľavý.
      Náš stan prišli pozrieť Piešťanci. Aby reč nestála, Robo ponúkol Radovi Hradilovi ostrohu na skočku. Náhodou bol na blízku Jarda Žvak a hneď o ostrohu prejavil vážny záujem. Vymenil ju za dva kladkosystémy s tým, že mu vyrobíme ešte tri nové ostrohy. Ale čo je najhlavnejšie - získavame nového kamaráta z radu "repre". Veľmi sa čuduje nášmu prekypujúcemu humoru okolo Majstrovstiev Československa. Ale prečo robiť z toho tragédiu? Veď ešte budú (možno) ďalšie rozjazdy. Okolo Robovho plaváka sa rozvíjajú búrlivé diskusie o rôznych technológiach výroby surfov. Diskutujú skoro všetci Slováci a pár Českých kolegov.

 

Piatok, 28. 8. 1987, Lipno (Píše Rasťo)

     Nad ránom nám ktosi otvoril stan a v otvore sa objavil náš otec. Prišiel z geologickej exkurzie zo Žatecka. Konečne máme svojho kauča. To sa musí prejaviť na výsledkoch! Ráno vstávame do dosť sychravého a studeného počasia. S rozjazdou rozhodcovia ale nečakajú a už sa závodí. V piatok sa idú dohromady 3 rozjazdy. Začína to byť lepšie. V dvoch z nich vhupujem i do prvej šesťdesiatky. Robo však stále nenachádza formu. Dokonca ani nejde na štart jednej alebo dvoch z nich. Chyba bude zrejme v novej lodi. Nasáva vodu a z rozjazdy na rozjazdu je ťažšia a ťažšia. Robo je trochu dosť výrazne rozčarovaný. Nečudo, oproti Majstrovstvám Slovenska na Šírave v júli, kde obsadil fantastické tretie miesto, je to rozdiel. Tam mu to na Borovej Fiedlerovej lodi šľapalo. Škoda, že si ju nepožičal aj na tento pretek. A Boro by mu ju určite rád požičal...
      Nad priebežnou výsledkovou listinou sa zoznamujeme s novými českými kamarátmi - Petrom a Pavlom Cemprovcami. Obidvaja veľmi dobre jazdia a funboardami sú priam posadnutí. Je to pre nás výborná príležitosť, opýtať sa na niektoré jazdecké prvky. Nie je to ťažké, treba len vedieť, ako na to. Ruka do vody pri halze asi nebude problém a "dag džib" snáď natrénujeme. Večer sme s nimi boli v miestnom amfiteátri. Dávali dobrý oddychový film (Špecialisti).

 

Sobota, 29. 8. 1987, Lipno - Bratislava (Píše Rasťo)


     Budí nás veterné ráno. Mám dosť dobrý pocit pred rozjazdou. Robo už nemieni štartovať. Je dosť zima, šuštiak ho veľmi nehreje, cíti sa nejaký rezignovaný a už sa mu to ani veľmi neoplatí. Vietor je dosť premenlivý. Vyrážam na vodu, už som dosť dobre rozjazdený. Pripravuje sa štart. Väčšina pretekárov ide od štartovej bójky. Ja ostávam v blízkosti rozhodcovskej lode. Pár sekúnd pred štartom sa tu zrazu nečakane objavuje aj Robo. Prekonal sám seba... Obidvaja štartujeme na "praváka" takmer súčasne. Ideme na čistý vietor. Ale surfy nad nami sú rýchlejšie. O chvíľu sme zakrytíich plachtami. Opäť na konci poľa! To už hádam ani nie je možné. Rozhodol som sa vydupať z lode, čo sa dá. Skúšam to všeliako. Na "zadobočáku" som na chvoste aj s Robom. On už rezignoval a vozí sa úplne pasívne. Druhú stúpačku skúšam štýlom zmena vetra - obrat lode v strednej časti trate. Opláca sa mi to. Obidve krídla sú nevýhodnejšie. Škriabem sa dopredu. Na zaďáku tiež trochu získavam. Dotláčam sa na asi desaťčlennú skupinku pretekárov. Poslednú stúpačku idem rovnakým štýlom. Očividne získavam. A opätovne získavam aj novú chuť do pretekania. V cieli neverím vlastným očiam: asi 3 miesta za mnou prišiel víťaz prvej rozjazdy Paudera. Ten to teda riadne zakopal! I napriek tomu, že je to 55. miesto, mám radosť. Dokonca ani z vody sa mi nechce ísť a ešte asi dve hodiny si jazdím - v trapéze a šialene rýchlo. Až teraz sa mali začať majstrovstvá!
Ale už je koniec. Slováci, čo je veľká škoda, opäť nezažiarili. Nálada je ale dobrá. Akurát Vavrovič a Nosko sú trochu namrzení. Ešte kupujeme nejaké surfistické drobnosti od vekslákov v kempe a balíme veci. Záverečný pohľad na výsledkovú listinu - skončil som pred Miriam Heškovou a za Ondrom Tóthom na 64. mieste. Robo svoju poslednú 70. pozíciu už nezvrátil...
      Odchádzame. Myslím, že to bola, až na tie výsledky, celkom dobrá akcia, máme z nej výborné pocity a hlavne nové skúsenosti. Mohlo však byť trocha teplejšie, ale Šumava je už raz taká...
      Je 2300 a my brzdíme na parkovisku pred našim domom.

Z palubnného denníka ROSI.