FB
2011

05
Jun

Šírava, 1987

 

V archíve som objavil zápis z azda najúspešnejšieho slovenského windsurfového podujatia všetkých čias, ktoré sa odohralo na Zemplínskej Šírave na východe Slovenska v roku 1987. Všetci tí, ktorí sa ho zúčastnili, spomínajú na túto regatu dodnes. Neviem prečo som túto akciu nezaznamenával deň po dni, ale predpokladám, že každý večer som mal všetkého plné zuby a na písanie som už nemal energiu. Tá mi vystačila akurát tak na pád do postele v dodávke – Škode 1203. Vzdialenosť troch bójek bola asi 3 km od seba a jedna rozjazda pozostávala z prvej stúpačky, zaďáku, stúpačky, zadobočáku, druhého zadobočáku, stúpačky, zaďáku a poslednej stúpačky do cieľa. To dáva dokopy cca 3 + 3 + 3 + 3 + 3 + 3 + 3 + 3 = 24 km. A tých rozjázd sme za tri dni urobili myslím 7 až 8. Denne to boli približne 3 rozjazdy, čo je celkom slušne veľa kilometrov. Okrem toho, stúpačky sa nejdú kolmo proti vetru, ale križovaním na predobočáky a tým tých nasurfovaných kilometrov ešte pribúda. No a ešte k tomu som bol asi posledný mohykán v poli pretekárov, ktorý jazdil bez trapézu na rukách. Na svoj prvý prsný trapéz som sa zmohol až po tejto regate – keď mi ho brat Juro ušil z postroja vojenského padáka. Mám ho vystavený v predajni Rosi Funsports nad pultom. Nasledujúci krátky záznam som napísal niekoľko dní po príchode domov a myslím, že som to pripravoval do nejakej kroniky, ale pochybujem, že som to tam aj dal. Záznam je krátky pre to, lebo hneď po Majstrovstvách som sa pustil do výroby nového surfa podľa Borových Fiedlerových plánov, pretože môj skvelý výsledok ma nominoval ako štartujúceho náhradníka na Majstrovstvá ČSSR, ktoré sa v tom istom roku uskutočnili na priehrade Lipno na Šumave. O tejto akcii existuje trochu podrobnejší záznam, ktorý písal predovšetkým môj mladší brat Rasťo.

 

Majstrovstvá Slovenskej socialistickej republiky
Šírava, Júl 1987
Text: Robo Sitár

 

Keď sa povie Šírava, novinári k tomu ihneď pridajú prívlastok Slovenský Balatón. No, Balatón to síce nie je, ale keď tam fúka, tak je to voda so všetkými 5 p. V roku 1987 sa tam uskutočnili pamätné MS SSR a veru, boli tam skutočne ideálne podmienky pre windsurfing. Ohromná konkurencia, ohromná organizácia. Všetko klaplo na sto percent. Nečudo, veď hlavným rozhodcom bol pán Zdeno Ráček. Trojuholníková trať bola od nevidíš do nevidíš. Jedna rozjazda trvala víťazovi hodinu a pol, a to pri silnom, prevažne južnom vetre. Najdramatickejšie boli boje v kategórii výtlačných plavákov D II – ľahkí (jazdci do 74 kg), v ktorej štartovalo 64 pretekárov z celého Československa a jeden pretekár prišiel až z Holandska (Majster Holandska – Kasimier Simeon, ktorý nakoniec v týchto pretekoch celkovo presvedčivo zvíťazil). Avšak zamerajme sa teraz na slovenských pretekárov, ktorých sa Majstrovstvá slovenska týkali predovšetkým. Vôbec sa v konkurencii silných českých jazdcov nestratili a prvých 6 celkove skončilo v prvej polovici štartového poľa (čo bol na tú dobu dominancie českých pretekárov veľký úspech). Výborne si počínali Roman Kořének z TJ Tatra Regena Bratislava a Renča Butková (Petrášová) z TJ Kamzík Bratislava. Ale ani ostatných nemožno nepochváliť. Postupne si Roman upevnil prvú pozíciu tak, že na konci pretekov sa stal úplne neohrozeným Majstrom Slovenska. Na druhom mieste veľmi dobre a vyrovnane jazdil košičan Zdeno Vrábeľ. Mne sa podarilo obsadiť tretiu priečku a tiež som vtedy jazdil za TJ Tatra Regena, ako Roman. Tu je originálny zápis, ktorý som zaznamenal na papier tesne po skončení Majstrovstiev:

Do súťaže som išiel veľmi skromne. Pravdu povediac, s medajlou som vôbec nepočítal, aj keď som po nej veľmi túžil. Veď tu boli takí, pre mňa inokedy neprekonateľní borci, ako Ivan Kopernický z Bratislavy, Kájo Beránek z Košíc, ale aj ďalší pretekári s vyrovnanými výkonmi. A okrem toho som na Majstrovstvách Slovenska štartoval po prvý raz v živote. Nikdy sa mi doteraz totiž nepodarilo nominovať sa z Majstrovstiev Bratislavy – na Majstrovstvách Slovenska mohli štartovať iba prví traja pretekári z Majstrovstiev kraja a ja som bol večný zberateľ štvrtých miest... Niekoľko minút pred štartom prvej rozjazdy mi Boro Fiedler (TJ Kamzík Bratislava) požičal nový surf jeho výroby – jeden z prototypov surfa Lechner A-390 (ktorý sa mimochodom neskôr stal olympijským surfom na Olympiáde v Soule). Špičková loď! Vyskočil som od radosti dva metre tridsať a hneď po prvom štarte sa môj medajlový sen začal meniť na skutočnosť. Kondične aj technicky som bol na tieto preteky veľmi dobre pripravený. Predchádzali tomu mnohohodinové tréningy na bratislavských Zlatých pieskoch už od mája. Striedavo som trénoval na D II a funboarde. Prinieslo to svoje ovocie a mnohí zo zadu len kontrolovali moju pozíciu. Žiaľ, nie vždy som zvládal techniku jazdy na novom plaváku a moja tretia pozícia bola až do posledných metrov pretekov ohrozovaná. Avšak poslednú rozjazdu som išiel technicky aj takticky bez chyby a loď som už dokonale zvládal. Po štarte som sa síce trochu zahrabal, ale najmä v druhej stúpačke, veľmi vtipne prevedenej, keď som predvídal zmenu vetra a križoval som úplne opačnou stranou, ako všetci ostatní, som získal rozhodujúce postavenie. V poslednej stúpačke poslednej rozjazdy mi už iba stačilo kontrolovať mojich súperov. Tretie miesto a bronzová medajla z Majstrovstiev Slovenska mi už neušla!”