FB
2017

02
Sep

O Pete Cabrinhovi

Bolo to dávno. Veľmi dávno, ešte v prvej polovici osemdesiatych rokov, keď sa mi len sporadicky dostávali rôzne informácie o windsurfingu zo zahraničia. Všade dookola panovala železná opona a správy zo západu, ktoré sa netýkali studenej vojny, boli veľmi ojedinelé. Občas sa ale stalo, že niekomu sa kedy-tedy podarilo prepašovať do Československa nejaký ten nemecký SURF magazin a to som hneď fotil na čiernobiely film, ktorý som potom aj s fotkami vyvolával v tmavej komore - v svetlotesnej kúpeľni nášho bytu. To nebolo ako dnes: nacvakáš jépegéčka do mobilu, foťáku alebo kamery a máš fotky. To bolo treba kupovať film do obrovského fotoaparátu (ja som fotil na Flexaret s filmom 9 cm x 9 cm), potom fotografický papier, vývojku, ustaľovač, červenú žiarovku, kazetu na vyvolanie filmu, bolo si treba niekde požičať zväčšovák, misky na chemikálie, špeciálne kliešte na uchopenie fotografií v chemikáliách atď. Pri vyvolávaní, ustaľovaní a praní fotiek potom aj tak polovica z toho nevyšla. Skrátka žiadna slasť to nebola. Ale o windsurfingu som tak vedel z týchto „opajcnutých“ materiálov veľa vecí. Najznámejšia surfistická značka sa mi vtedy javila HiFly a BIC sport. Výraznejšie sa začínal presadzovať Mistral, najlepší surfisti boli havajčania Robby Naish a Pete Cabrinha. Ak sa však nejakým nedopatrením kdesi v našom časopise, novinách či knihe vyskytla nejaká fotka windsurfistu na vlnách, bývala to väčšinou fotografia bájneho Petea Cabrinhu.


Bájny Pete Cabrinha vo vlnách

 

Robby bol dobrý vo vzduchu a na vlnách. Pete mal zas najlepšiu plachtovú techniku. A boli to práve títo dvaja ľudia, ktorí vtedy diktovali a vyvíjali štýl. Mladší Robby sa však prirodzeným vývojom stal kráľom a Pete inklinoval skôr k biznisu (dlho úzko spolupracoval s plachtovou značkou Gaastra sails a dnes vyrába jednu z najuznávanejších kitesurfových značiek: Cabrinha). Naish a Cabrinha jazdievali na windsurfoch často spolu a ja som ich obidvoch rovnocenne považoval za vôbec najlepších svetových windsurfistov. Keď som na videokazetu zohnal veľmi nekvalitnú kópiu jedného z mojich úplne najviac najprvších videofilmov o windsurfingu Funboard, bol to práve Cabrinha, ktorý v hlavnej úlohe predvádzal také zverstvá, za ktoré by sa určite ani king Naish nehanbil. Pete bol v jazdení trochu iný: keby bol oveľa mladší, dnes by určite vládol freestylu. Vedel podľa mňa aj také veci, ktoré ani Naish vtedy neovládal. Zaujímavé, že meno Pete Cabrinha mnohým dodnes nič nehovorí. Nechápem prečo, ale ja som ho evidoval úplne od začiatku, odkedy vnímam windsurfing, ako neoddeliteľnú súčasť môjho života...


Videokazeta Funboard s Pete Cabrinhom

No a o niekoľko rokov neskôr, v zime, tesne po zamatovej revolúcii, keď v Československu nastali neuveriteľné zmeny, uskutočnilo sa na Štrbskom plese prvé oficiálne stretnutie všetkých vtedajších slovenských snowboardistov (asi 50 snowboardistov a stovky divákov). Samozrejme, že som pri tom nesmel chýbať a aj keď som bol v tom čase na vojenskej službe, vybavil som si mimoriadny opušťák. A keď na túto akciu prišla Slovenská televízia, tak Martin Vallo (synovec Henryho Nideckera a brat prvého dovozcu snowboardov na Slovensko, dnes spolumajiteľ siete snowboardových obchodov Pogo), ktorého brat Peter akciu organizoval, prišiel za mnou, či by som ako „profesor“ snowboardingu, za ktorého ma dodnes považuje, nepovedal do televízie pár súvislých "múdrych" slov. O publicitu som nikdy nestál. Ale dobre, pristal som na to. Tvorcovia tej reportáže boli uveličení atmosférou, nadšením ľudí a nasadením, s akým to celé prebiehalo. Bolo to čosi úplne nové a na tú dobu úplne nezvyčajné. Skrátka rodilo sa tu dobrovoľné, spontánne a vtedy ešte úprimné hnutie mladých ľudí a nebolo to nič, čo organizovali školy, pionierske či zväzácke organizácie, podniky, či Revolučné odborové hnutia (ROH), pod vedením a diktátom komunistických predákov. Dnes si už málokto vie vybaviť, aké to bolo za socializmu. A mnohí to našťastie už ani nemuseli nikdy zažiť. Snowboarding bol skrátka nový agresívne nastupujúci šport, ktorý začala robiť nová generácia novozmýšľajúcich ľudí, neovplyvnených komunistickou ideológiou. Všetky ostatné, už dávnejšie existujúce športy boli na kadejakých športových zväzoch vedené a brzdené ľuďmi, označovanými ako staré štruktúry. Dnes je to v niektorých oblastiach života čosi normálne a možno aj nepredstaviteľné, ale vtedy to bol ohromný kontrast. Veľká celonárodná športová akcia neorganizovaná žiadnym športovým zväzom, žiadnou organizáciou! Nikomu nešlo o peniaze. Išlo fakt len o stretnutie snowboardistov a možno o zviditeľnenie sa pred lyžiarmi a samými sebou. No a režisér z televízie, myslím že sa volal Vlado Balco, mi dal po televíznom interview jeho telefónne číslo s tým, že keď sa bude ešte čosi takéto organizovať, nech mu určite zavolám a on aj so štábom pribehne. Vizitku som si odložil a pravdupovediac som na istú dobu na ňu zabudol. Veď načo by som ja niekedy mohol potrebovať televíziu?

Táto akcia mala aj ďalší nedozerný rozmer. Neviem prečo Martin Vallo vybral na toto stretnutie práve Štrbské Pleso. Vysoké Tatry vrámci Slovenska nikdy neboli vyzbrojené zjazdovkami na zjazdové disciplíny tak, ako napr. v tom čase Chopok, alebo plno iných, menších lyžiarskych stredísk. Vysoké Tatry majú ale iné zázemie – na plošinu pod mostíkmi na Štrbskom Plese sa zmestí veľa ľudí. V neskorších rokoch sa tu uskutočnili po týchto skúsenostiach a aj pod vplyvom Martina Vallu kadejaké West extra dávky podporované novovzniknutými veľkými súkromnými televíznymi spoločnosťami. A Tatry sa tak v podvedomí mladej generácie vyznávačov zimných športov stali načas jedným z najvýznamnejších Slovenských lyžiarskych stredísk... No a súčasťou prvého oficiálneho stretnutia snowboardistov bola aj prezentácia filmov švajčiarskeho filmára Thierryho Donnarda v kinosále v Starom Smokovci. Akciu na zjazdovke podporili jazdci švajčiarského Nidecker teamu, ktorí predviedli na úplne zľadovatelej zjazdovke na doskách také dokonalé jazdy, že nám až sánky z lebiek padali. A večer v kine sme prichádzali o hektolitre kyslíka do pľúc, pretože sme ani nedýchali pri nevídaných výkonoch snowboardistov, lyžiarov, basejumperov, skidiverov či bungeejumperov, ktorých Thierry filmoval. Dnešné oveľa väčšie športové výkony už nikoho až tak nenadchýňajú, pretože je toho plný internet, je to na DVD a dávajú to bežne aj na satelitných televíziách. Áno, výkony sú hodné obdivu, ale už sme si na ne zvykli. Každý má so sebou kameru a so všetkým, čo sa podarí natočiť, uteká hneď na internet. Dnes už nič takéto nikoho neprekvapí viac, ako vtedy nás v tej kinosále. No a neviem-neviem, či práve toto premietanie nebolo priamym predchodcom dnes už slávneho Filmového festivalu horských filmov! Našiel som originálnu kópiu toho Balcovho filmu z tejto udalosti a v sekcii "Video" na tejto stránke je pripravené na vzhliadnutie. Záver videa je nanajvýš ak dramatický: pri jazde na doskočisku pod Tatranskými mostíkmi vypadla zapnutá kamera kameramanovi na lyžiach z rúk a nechtiac tak vznikol dokonalý filmový efekt!

Prišlo porevolučné leto 1990 a na Sĺňave v Piešťanoch sa uskutočnili prvé komerčné surfistické preteky sponzorované jedinou vtedy na Slovensku obchodne zastúpenou surfistickou firmou F2. Všetci traja bráchači sme zajazdili tak dobre, že sme povyhrávali všelijaké ceny, ktoré tvorili windsurfistický materiál! A to tam boli surfisti z celého Československa. Tým ale nechcem povedať, že sme vyhrali úplne všetky ceny, lebo sa jazdilo vo viacerých kategóriach a ušlo sa aj iným. Ale bol to náš pekný úspech a triumf, ktorý si nemohol nevšimnúť Honza Kuchař z Prahy. Bol to český herec, surfista a veľký nadšenec novej doby. Fajčil cigarety HB jednu za druhou a prišiel pozvať Slovákov na HB regatu, ktorú pripravoval na Vltavskej priehrade Lipno na Šumave. Neviem prečo, ale veľmi som sa mu zapáčil ako surfista a hodil so mnou dlhú reč. Zjavne mal skvelý čuch na ľudí, ktorých bude potrebovať. Je to čuch ľudí, ktorí sa stávajú silnými manažérmi, pretože sa intuitívne vedia obklopiť správnymi ľuďmi, ktorí ich dostanú tam, kam potrebujú. Dnes už ani neviem ako presne k tomu došlo, ale Honza potreboval v televízii spropagovať jeho akciu. Stačila mu len jedna minúta vysielacieho času v štátnej televízii. A ja som si vtedy samozrejme spomenul na tú Vladovu Balcovu vizitku zapadnutú niekde doma, hlboko v mojom neporiadku.

Ale pozor! Už si hmlisto spomínam, ako to bolo: my sme jazdili a vyhrávali na igelitových plachtách (tzv. „Maroš Ševčík igelit sails“) a Honza sa čudoval, ako sa to v danej konkurencii iných jazdcov dá. Jeho syn a ostatní česi samozrejme jazdili na originálnych nordkách, gaastrách, neilprajdoch a pod. No a keď brácho Juro vyhral plachtu F2, strašne sme sa z toho všetci traja tešili. Ja som pred Honzom poznamenal, že som ešte nikdy nemal originálku plachtu celospírku, ale aj keď po takej túžim, zajazdiť sa dá aj na doma ušitej igelitke. Zjavne však zbadal, že by som kvôli novej plachte bol schopný urobiť čokoľvek. Rýchlo mi dal tričko a šiltovku HB. Tak som mu teda sľúbil tú jednu minútu v televízii a on mi za to sľúbil novú plachtu Neil Pryde a ďalšie tričká (zohnať kvalitné zahraničné tričko s podtlačou bolo vtedy ešte u nás fakticky úplne nemožné. Veď len ten, kto vtedy vlastnil igelitovú tašku s podtlačou nejakej západnej firmy, to už bol „jaký frajer“?). Veľmi som tomu síce neveril, ale Vladovi Balcovi som predsa len zavolal. On si na mňa spomenul a pozval ma do Slovenskej televízie, že niečo vymyslí. Prišiel som teda do Mlynskej doliny. Všade po chodbách výškovej budovy bolo plno uponáhľaných ľudí, niektorí v maskách, niektorí boli kovboji a zazrel som tam dokonca aj ritierov v brnení. Režisér ma už čakal a z voleja ma predstavil moderátorke Ivete (Paškovej) Malachovskej a hneď aj utekal preč za svojou robotou. Iveta ma s chvatom pre ňu príznačným oboznámila s tým, čo a ako: „Zajtra prídeš sem do štúdia o štvrtej, natáčame naživo reláciu Kontakt. Máš nejaké ceny pre divákov? Dobre. Urobíme rozhovor a súťaž. Tričko a šiltovku? Fajn, to stačí. Výborne, sme dohodnutí. Letím do štúdia, končí klip.“ A zmizla. Chvíľu som tam ešte ostal bezprízorne stáť a konečne som po prvotnom vyschnutí v ústach začal konečne pregĺgať telesné tekutiny. To bol vlastne jeden z prelomových momentov môjho života a trval tak krátko...

V Hydrometeorologickom ústave, kde som vtedy pracoval, som si požičal videorekordér, doma som všetko naaplikoval a tajmingom som nadstavil nahrávanie na šestnástu hodinu. A tak som sa na druhý deň opäť ocitol pred kamerou. Iveta sa ma na všeličo vypytovala, točili sme o windsurfingu, o Zlatých pieskoch, kde som vtedy každý deň chodil surfovať, o HB regate a tak. Dali sme súťaž o to tričko a čiapku HB racing teamu, že akej národnosti je najlepší surfista na svete Robby Naish. Potom pustili hudobný videoklip, nálada sa uvoľnila, Iveta mi podala ruku, režisér Vlado Balco sa mi poďakoval a utekal som domov pozrieť, čo sme natočili. Neuveriteľné: to natáčanie sa mi v štúdiu zdalo, ako pár sekúnd, ale čas na videu ukázal osemminútový živý rozhovor! Iveta tam pred kamerou neustále pózovala s tričkom priloženým na hrudi a v detaile na celú obrazovku sa párkrát mihol znak HB z čiapky aj z trička. Vtedy ešte u nás neexistovali nejaké pevné a prísne pravidlá týkajúce sa reklamy v médiách. Mne išlo len o jedno: aby tam bolo HB a aby to celé trvalo aspoň jednu minútu. HB tam bolo a minút to bolo až osem! Dúfal som len, že aj Honza bude spokojný a dodrží svoj sľub s tou plachtou.

No a tak, hneď v najbližší piatok sme teda vyrazili na HB regatu na Lipno. Do kempu sme dorazili až potme, okolo pol jedenástej večer. Z auta sme sa obzerali po nejakom vhodnom „fleku“, keď sa tu zrazu z tmy znenazdajky objavil nedočkavý Honza Kuchař. Ukázal nám miesto vyhradené igelitovými páskami, ktoré obsadil špeciálne pre nás. Ja som vytiahol videokazetu a Honza s ňou hneď utekal do organizačného prívesu, kde bol aj sám veľký manažér cigaretového koncernu HB Mr. Pettersen z Nemecka. My sme zatiaľ rozkladali tábor a nestarali sme sa o nič iné. Po pätnástich minútach prišiel dojatý Honza aj s Mr. Pettersenom osobne. „Roberte, tys mně udělal takovou radost! Pan Pettersen si nedovolí takovouhle reklamu dát ani na videokasetu. Roberte, tys mně udělal takovou radost! Pan Pettersen byl z toho uplně vedle. Nevím jak ti poděkovat. Dyď tam bylo spoustu záběrů na znak HB přes celou obrazovku! Seznamte se: tohle je pan Pettersen. A zítra tě seznámim s ještě jedním člověkem. Tady totiž nikdo vůbec neví, že přijede s Havaje Pete Cabrinha. Roberte, tys mně udělal takovou radost!“. Honza bol úplne vo vytržení. Mr. Pettersen sa mi zdal tiež nadšený. Ja som zalapal po dychu, vypleštil som oči a iba som zopakoval: „Pete Cabrinha?“ „Tiše, neříkej to nikomu. Je to největší překvapení, co nikdo nečeká!“ To bolo! Nevedel som sa ani dočkať do rána a veľmi som v tú noc ani nespal. Pete Cabrinha! Pre mňa druhý muž svetového windsurfingu po Robby Naishovi v Československu! Neuveriteľné!

Ráno, keď sme vyliezli zo stanu, pripravili sme si veci na surfovanie, jazdili sme, rozprávali sme sa s ostatnými (o tom verejnom tajomstve samozrejme vedeli všetci, ale nikto o tom nehovoril, aby sa náhodou neprezradil, že o tom vie. Bola úplná nádhera držať v sebe verejné tajomstvo) a všetci sme netrpezlivo čakali na Peta. Okolo obeda sa zrazu v areáli objavili dva veľké strieborné mercedesy s viedenskými značkami. Z prvého vystúpili ochrankári a „babenka“, ktorá sa neskôr ukázala ako tlmočníčka. Z druhého „meďáku“ vystúpil Honza s Mr. Pettersenom a strašne dohneda opáleným Petom Cabrinhom. Bol presne taký istý, ako na obrázkoch a filmoch, ktoré som o ňom videl. Táborom táto zvesť preletela rýchlosťou blesku a v jednej minúte tam prišli úplne všetci. Šokovane sme čumeli na nich, ako na mimozemšťanov. Neviem k čomu sa to dá prirovnať. Možno ako keby nejaká pubertálna dorastenka z Bratislavy koncom deväťdesiatych rokov uvidela na vlastné oči svojho hereckého idola, čo ja viem, napríklad Brada Pitta, Toma Cruisa alebo Leonarda di Capria. Skrátka bolo to také silné, že nikto nebol schopný ničoho. Pete to ale vyriešil: usmial sa a povedal, že „háj erybády“. Hneď aj dostal zborovú odpoveď: „háj Pít“. Pete mi pripadal, ako nejaká magická osobnosť, z ktorej vyžarovalo také silné fluidum, že sa mi zdalo, akoby sme boli odjakživa starí známi kamoši. Honza Kuchař oznámil, že teraz idú na obed do Českých Budějovic a potom bude tlačová konferencia s novinármi na výletnej lodi na hladine Lipnianskej priehrady. Večer bude beseda so všetkými pretekármi a Peteom.

Čakanie na večer si každý krátil ako vedel, keďže nefúkalo. Hore na lúke nad kempom vytiahli nejakí šialenci - surfisti paraglidingový padák a chvíľu sa ťahali za mopedom Babeta. Ale iba chvíľu, lebo stalo sa to, čo nikto nečakal a ani nechcel: padák s paragliderom, keď bol najvyššie, asi tak 60 metrov nad zemou, zrazu prepadol a špirálovito sa zrútil dolu. Pár ľudí z kempu tam ihneď vybehlo a ťažko zraneného paraglidera obstali. Onedlho z kempu vyrazila na kopec nejaká embéčka. Potom zišla dole, lebo hore vyšla sanitka. Po pár minútach zišla dole aj tá, ale bez zraneného. My sme to sledovali z kempu, takže sme o tom nič konkrétne nevedeli. Nakoniec priletela helikoptéra až z Prahy a chlapíka zafixovali do nafukovacej dlahy - mal zranený chrbát a bol ochrnutý - a tá ho napokon odviezla do nemocnice. Ten človek síce dnes ešte žije, ale na vozíku. Ešteže to nevideli organizátori HB regaty a Pete. Nikto o tom ani radšej nehovoril.

Keď prišli hlavné postavy HB regaty z obeda, pri móle už čakala výletná loď s novinármi a pár prominentmi na palube. Keď sa naloďoval Pete, Honza podišiel ku mne a osobne ma pozval na loď. No nech sa páči! A aj ja som sa tak razom stal prominentom pre tých, čo ostali na brehu. Tam ma vždy nadšený Honza osobne zoznámil s Petom! Stál som tam pri ňom a počúval jeho odpovede na otázky novinárov. Vtedy som ešte veľmi anglickému jazyku neubližoval. Naposledy som angličtinu mal v škole a vnímal som ju, ako nejaký nechcený a zaťažujúci predmet, ale rozumel som perfektne, pretože tam bola tá tlmočníčka, ktorá všetky odpovede pekne prekladala raz do češtiny a otázky do angličtiny. Dosť výrazne som tieto udalosti „žral“ a som rád, že som bol pri tom. Dostal som sa tam síce ako slepé kura k zrnu, ale história sa nepýta... No a večer pri ohni bola perfektná zábava, lebo Pete dával na perfektné otázky perfektné odpovede.


Takto som na výletnej lodi odfotil Patrika Hrdinu s Pete Cabrinhom

Na ďalší deň trochu fúkalo a všetci pretekali – išlo predsa o HB regatu. Ja som tam nemal pretekársky výstroj, a tak som sledoval udalosti okolo Peta. Ten tam urobil svetový rekord v rýchlosti na surfe bez plachty: nechal sa roztiahnuť na lane za veľkým motorovým člnom, vybehol mu na vlnu, pustil sa a za loďou surfoval rýchlosťou 65 km/h asi tak cez polovicu Lipna! Potom to urobil podobne aj s windsurfingovou plachtou. Keď neskôr začalo o trochu viac fúkať, vybehol na surfa. Sľúbil, že ako prvý človek na území Československa skočí salto. Lenže tak silno až nefúkalo a salto tu nikdy nehodil.


Petova príprava na jazdu

Ja som vtedy už na brehu nesedel a jazdil som na skočke. Bol som na opačnej strane Lipnianskej nádrže, keď sa zrazu pri mne objavil v sklze Pete. Predbehol ma, nečakane na mňa zavolal a tesne predo mnou skočil nádherný mohutný aerial jibe. Bolo to to najlepšie, čo som dovtedy na vlastné oči videl urobiť na surfe! Aj to je dôvod, prečo sa ja v súčasnosti dosť často točím práve aerialom. Jednoducho som na to dozrel a viem to skočiť. A Peta mám stále pred očami, ako ma tým vtedy ohúril. A podľa mňa je to aj pekná obrátka.


Môj obľúbený aerial jibe odkukaný od Peta, aký som hodil v septembri 2011 na Brači

Keď bolo záverečné vyhlasovanie výsledkov pretekov, víťazi dostávali ako ceny reklamné plachty HB od Neil Pryde. Ja som tam sedel obďaleč a hanbil som sa ísť za Honzom žobrať o plachtu. Keď to uvidel Juro Petráš, jeden zo slovenských pretekárov, zašiel rázne za Honzom a spýtal sa ho, či mi náhodou niečo nesľúbil. On len vypleštil od prekvapenia oči, vtiahol do seba decht z cigarety a čudoval sa, že som si z tej hromady plachiet už dávno jednu nevybral! Podišiel som teda nenápadne k plachtám a zobral som si vytúženú 6 metrovú plachtu. V tej chvíli som bol snáď najšťastnejší človek na zemeguli... Tak celý tento zázrak sa odohral v lete roku 1990.


S novou plachtou som sa ihneď išiel vytešovať na Zlaté Piesky

V lete o rok neskôr sa uskutočnila druhá HB regata. Tentokrát som reklamu na to už nerobil, ale prítomný som bol opäť. Okrem Cabrinhu prišla aj vtedajšia najlepšia svetová surfistka Natalie le Levier z Francúzska. Prekvapilo ma, aká je malilinká. Vždy som si predstavoval popredných jazdcov svetového pohára urastených, ako Bjöern Dunkerbeck, ktorý má dva metre výšku a váži cez sto kíl. A ona len také „tintítko“, hádam ešte väčšie ako ja (čiže ešte menšia).


Malá veľká Natalie le Levier na Lipne

Opäť veľmi nefúkalo, ale Pete tam robil šou na novučičkom Raceboarde F2 Lighting, ktorý mu na tento účel požičal niekoľkonásobný majster Československa, Jirka Koudelka. Vtedy som si všimol, že Pete, keď nastupoval na dosku, „každučký“ pohyb robil s takou ľahkosťou, že mi pripomínal leoparda. Nikdy som na vlastné oči ani pred tým, ani potom už nevidel nikoho s takou prirodzenou ľahkosťou narábať s windsurfingom. Okrem iného postavil dosku na hranu, rahno smerovalo ku predku surfa, nohami sa postavil na špicu, pričom doska cúvala, on sa v pohode otočil chrbtom od plachty a vietor mu do nej ešte tlačil zo zadu. Úplne mimo všetkých fyzikálnych zákonov. Tuším v ten deň ani nespadol do vody a robil pri tom riadne „psie kusy“. Poprosil som ho, či by sa mi nepodpísal na moju skočku RoSi 260, ktorú „šejpoval“ brácho Rasťo a ktorú som ja laminoval a dizajnoval. Pete zobral fixku a hodil mi tam podpis aj s jeho číslom na plachte: US-111.


Originálny podpis na mojom surfe: Pete Cabrinha, US 111

No a večer na besede pri ohni sa ho niekto pýtal na materiál, na ktorom sa jazdí v Československu a ktorý si každý robí sám. Bol síce veľmi prekvapený, že toľko dosiek „custom made“ (ručne robené dosky) nikde ešte pohromade nevidel, ale na tie výtvory bol veľmi kritický a povedal, že tu veru nevidel poriadnu dosku. Až na jednu, ktorá aké-také kritériá má a na tú sa podpísal. Ha! A to bol práve môj surf, ktorý sa mu páčil najviac!


Cabrinhom podpísaný surf Rosi 260

To bolo naposledy, čo Pete Cabrinha oficiálne zavítal do našich končín. O rok neskôr, na jeseň, mi spomínal Ivo Pospíšil, že má na predaj surf F2 Lighting. Ja som vtedy uskutočňoval svoj pretekársky „comeback“ a potreboval som na to raceboard. Dohodli sme sa, doska vyzerala ako nová, a ja som mu za ňu vycáloval pre mňa nekresťanských dvadsaťdvatisíc korún, čo bolo pri mojom vtedajšom mizernom mesačnom prijme na SHMÚ dosť. Naozaj dosť. To, že doska potom so mnou vyhrávala jednu rozjazdu za druhou, ani nie je pre tento článok podstatné. Podstatné je, že raz som sa Iva na nejakých pretekoch opýtal, kde kúpil taký dobrý surf. On mi povedal, že od Jirku Koudelku... Neuveriteľné! Veď to bola tuším tá istá slávna doska, na ktorej jazdil aj sám veľký Pete Cabrinha!

Čas ale plynul ďalej a ja som sa čoraz viac v Senci venoval výlučne jazde na krátkych doskách (pod 265 cm). To som vtedy pravidelne chodieval na chatu ku Kilovi a bol som mu v tom čase jeho veľký surfistický vzor, takže sme sa aj čosi spolu nasurfovali. Najprv ma kopíroval, neskôr ma aj prekonal a dnes skáče salto okrem iných zvládnutých freestyleových prvkov tak v pohode, ako niekto dýcha, alebo chodí. Ale v sklze sa naučil jazdiť na tom Lightingu... Raz sme takto spolu v Senci na Piatom jazere dosurfovali a sedeli sme pri vode. Z pláže sa k nám znenazdajky hrnula jedna abstraktná postava: vysoký, svalnatý muž, s dlhými blonďavými vlasmi do copu, v tričku a trenírkach - bermudách. Keď bol ešte obďaleč, povedal som Kilovi, že hen aký Havajčan sem ide. Kilo odpovedal, že to bude určite nejaký „nastajlovaný pako“ a nie Havajčan a radšej sa stiahol hore do chaty. Ja som tam ostal sedieť a neznámy podišiel ku mne. „Hi! Do you speak english?“, opýtal sa ma fakt hromovým hlasom a ja som mu odpovedal: „Yes, but only little bit and not very well.“ Spustil na mňa záľahu anglických slov a ja som mu veľmi nerozumel. Musím podotknúť, že to bol prvý anglicky hovoriaci človek v mojom živote, s ktorým som sa rozprával vo dvojici zoči-voči úplne sám a bez akéhokoľvek prekladateľa v mojej blízkosti. Pochopil som akurát, že sa volá Brian Thompson, je z Los Angeles a narodil sa pri bájnej surfistickej Americkej rieke Columbia river. Aj mi hovoril, čo je zač a čo tu na Slovensku robí, ale tomu som už vôbec nerozumel. No, Havajčan síce nebol, ale môj odhad bol určite bližší ako Kilov. Pako určite nebol, pripadal mi veľmi inteligentný na to. Samozrejme, že Kilo v chate dlho nevydržal a zvedavo sa priblížil. V pätách mu boli aj Rastvej a Kilov starší brat Matvej. Predstavil som ich, no a keďže Matvej pred časom žil nejakú dobu kdesi v Holandsku, vedel po anglicky najlepšie z nás. Niečo spolu bľabotali, potom zrazu všetci traja popadali na zadky, zodvihli sa, zmizli hore v chate a opäť sa vrátili aj s videokazetami, aby im ich Brian podpísal. Úplne sa z neho zosypali a kukali naňho tak, ako ja kedysi na Cabrinhu. "Kto je to?", spýtal som sa nechápavo. Uznám, som filmový analfabet a hercov naozaj veľmi nepoznám. Ani filmy. No a tento Brian Thompson hral vo filme Terminator 1 so Schwarzenegrom, v Cobre so Stalonem, v Lebkounoch, v Aktoch X a mnohých ďalších kasových trhákoch. Na Slovensku vtedy natáčal film Dračie srdce. Ja som ho ale aj tak nikdy nebral ako prominentného herca. Veľmi sme sa skamošili a zažil som s ním plno dobrodružstiev. Vďačím mu predovšetkým za to, že ma nútil hovoriť len po anglicky a v jeho prítomnosti som nesmel hovoriť po slovensky ani so Slovákmi. Odvtedy nemám žiadne problémy s komunikáciou po anglicky s kýmkoľvek, kdekoľvek a kedykoľvek, aj keď zďaleka nehovorím bez chýb. V každom prípade, vraj mi je rozumieť.


Brian Thompson (vľavo) sa snaží zabiť Sylvestra Staloneho vo filme Cobra

Brian veľmi túžil surfovať a sledoval nás vraj z pláže ako jazdíme a keď sme prišli ku brehu prišiel za nami. Bol nadšený, keď zistil, že mám obchod so surfami. Hovoril, že si chce odo mňa prenajať nejaký surf. Odhadoval som, že má určite viac ako sto kíl a takú veľkú dosku som v tom čase nemal, iba ten raceboard F2. Nevadilo mu to a požičal si ho. Zopárkrát na ňom aj jazdil a bol spokojný. Bol tu na Slovensku asi na tri mesiace a raz ma navštívil dokonca aj u nás doma...

Jedného dňa, keď vcelku fúkalo, dobehol Brian za mnou do obchodu, či nemám kľúče od Kilovej chaty, že chce ísť jazdiť do Senca. Kľúče som nemal, a tak sme išli osobne do Kilovej školy na obchodnú akadémiu, keďže v tom čase ešte mobilné telefóny neboli dostupné pre bežných občanov. Brian čakal v aute a ja som išiel Kila hľadať do školy. Po chodbách behalo plno deciek, ale Kila som nevidel. Zastavil som nejaké „urehotané babenky“ a požiadal som ich, aby zavolali Kila. Nechcelo sa im veľmi, nuž som im povedal pravdu: nehľadám ho ja, ale jeden holywoodsky herec. Neverili mi a navrhol som im, že keď ho privedú, ukážem im Briana. Neverili mi ani tak, a preto som sa naštval a skočil som pre Briana do auta. Baby sa prestali chichúňať a stratili tvár - bolo vidieť iba vypúlené oči. Mimochodom, možno im ani dodnes nedošlo, o čo vlastne vtedy išlo a s kým mali tú česť. Chúdence, ani podpisy si nestihli vypýtať, tak rýchlo sa rozbehli vyhľadať Kila. Ten za nami zdrhol zo školy a vyrazili sme do Tesca v meste na nejaké „žrádlo“. Brian si vypýtal 3 x pizzu a 3 x 1 liter Coca Coly. Predavačka za pultom odkrojila tri trojuholníčky pizze a položila to na kartónový podnos. Brian sa nechápavo zasmial a ešte raz si vypýtal tri pizze. Podľa predavačky boli tri trojuholníčky tri porcie pizze. Brian záporne zakrútil hlavou a ukázal na 3 obrovské plechy s pizzou. S Kilom sme sa išli ušúľať od smiechu. Brian zjavne nevedel, ako sa u nás vtedy šetrilo s každou korunou a ako sa ľahko dalo zákazníka okrádať. Predavačka teda s pokorou a slzami na krajíčku zabalila všetky tri pizze z plechu a bezradne ostala stáť. Z tváre sa jej zračila rozpačitá otázka: A čo budem teraz predávať celé poobedie? No ten Brian mal teda dosť! Peniaze mu zjavne nechýbali.

No a čo tu vlastne súvisí s Pete Cabrinhom? To bolo tak: keď raz Brian dosurfoval, prišiel ku brehu s tým, že táto „efdvojka“ je výborný surf. Povedal som mu, že viem o tom, lebo som na ňom už čosi povyhrával. Brian sa mi stojac na surfe teatrálne poklonil. Potom som spomenul, že Jirko Koudelka na ňom vyhral majstrovstvá Československa. Brian dostal balans a skoro spadol do studenej októbrovej seneckej vody.
No a ešte na ňom jazdil aj Pete Cabrinha!“ Brian spadol a ponoril sa pod vodu. Keď sa vynoril, vypleštil oči s otázkou: „Who?“
Pete Cabrinha!“, zopakoval som.
Did you ever seen Pete Cabrinha?“, neveril mi Brian.
Off course, že som ho videl ty „koža“!“, nezdržal som sa. Asi minútu potichu na mňa civel ako na puka. Až potom z neho vyliezlo, že jeho veľkým snom je aspoň raz v živote stretnúť Robbyho Naisha alebo Peta Cabrinhu...

 

Robo Sitár