FB
2011

04
Nov

Naša vlastná história snowboardingu

 

Snowboard. V prvej polovici 80-tych rokov to bolo nové slovo, nový šport. Snežná doska na odvážnu, pritom však ladnú a oku príťažlivú jazdu. Prvý bol surfing - jazda na vlnách v morskom príboji. Potom niekto na dosku pripevnil kolieska, vznikol skateboard a dalo sa surfovať aj na suchu a vo vnútrozemí. K surfu pribudla plachta a znova tu bol nový šport - windsurfing. Na windsurfing sa opäť pripevnili kolieska a dalo sa jazdiť po zemi. V zime sa dá jazdiť s plachtou na ľade a aj na snehu. Dokonca plachta z windsurfingu sa pripevnila aj na lyže a celkom pekne to „fachčilo“. Väčšina surfistov a windsurfistov odjakživa tvrdili: v lete voda, v zime hory. A opačne to vlastne tvrdili aj lyžiari. Každopádne lyžovanie v zime a surfovanie v lete bola ideálna kombinácia dvoch fascinujúcich športov. Zákonite však musela prísť ešte ideálnejšia: surfovanie po celý rok. Ktovie, kedy sa vo svete začali objavovať prví odvážlivci na ťažkodefinovateľnom prehistorickom športovom náradí, čomu autori týchto výtvorov odvážne hovorili snežný surf. Boli to predmety rôznych podlhovastých tvarov z tých najrozličnejších materiálov. Mali však jeden spoločný menovateľ: jazdilo sa na nich nie ako na lyžiach - teda tvárou v smere jazdy, ale bokom, ako na surfe. (Mnohým laikom sa dodnes zdá, že jazda bokom a ešte k tomu s pevne "zviazanými" nohami na doske musí byť nepohodlná, nestabilná a značne nebezpečná, najmä pri páde. Je to absolútne mylná a zvrátená predstava. Ten, kto to skúsil vie, že snowboardovanie je bezpečnejšie, ako lyžovanie. Rovnováha sa udržuje ľahšie, pretože postoj bokom na smer jazdy je oveľa stabilnejší. Stačí si predstaviť pohyb bokom pri šmýkaní sa na ľadovej šmykľavke, alebo jazdu postojačky v autobuse: každý automaticky stojí bokom vzhľadom na smer jazdy autobusu. Pri jazde na snowboarde sa počas pádu znižuje nebezpečenstvo špirálovej zlomeniny nohy na minimum, ktorá býva pri lyžovaní bežná, vďaka možnosti vytočenia nohy pri nekontrolovanom pohybe). Boli to zlaté priekopnícke časy pre každého, kto s tým nejakým spôsobom experimentoval. Mnohí však myšlienku snežného surfa skôr či neskôr zavrhli, no našťastie ostali aj tí, ktorí ju ďalej rozvíjali, až do dnešnej reálnej podoby. Vznikol tak jedinečný nový masový superšport, ľudová zábava, podobná, akou sú lyžovanie, surfing, windsurfing či skateboarding. Vznikol snowboarding a kto ho raz okúsil, už sa ho väčšinou nikdy nevzdal.
Na Slovensku sme sa priekopníkmi a prvými nadšencami snowboardu, okrem iných, stali aj my, traja bratia. Začalo sa to dávno, ešte v 70-tych rokoch 20. storočia, keď sme boli vlastne ešte deti. Vždy sme všetky pohybové aktivity brali veľmi športovo, aj keď sme si to možno ani neuvedomovali. V zime nám nestačili drevené sánky, ako ostatným deckám a preto sme takmer výlučne jazdili na umelohmotných detských boboch. Nebolo žiadneho kopca, nebolo žiadnej strminy, ktorú by sme na boboch neboli hravo prekonali.(Samozrejme, že všetko treba dimenzovať na detské vnímanie predstáv o najväčších, najstrmších a najzabijáckejších terénoch). Rasťo bolo na svoj vek decko veľmi rozumné, inteligentné a dá sa povedať, že aj prudko novátorské. Staré klasické štýly jazdy na boboch po sediačky ho občas omrzeli, prestal s nimi a jazdil po ležiačky, na bruchu, na chrbte (a to občas aj hlavou dopredu), na kolenách či v drepe. Raz sa ale odvážil k niečomu, pred čím aj Juro s Robom dali klobúky dolu: pustil sa dole kopcom po stojačky! Detské boby mali však rýchlejší odpich ako jeho telo a tak vzápätí zistil, že okrem naklonenej roviny, existujú aj ďalšie fyzikálne veličiny, ako napríklad gravitácia, voľný pád a iné (Tieto fyzikálne záležitosti ihneď v hlave správne definoval nezávisle od Newtona, Einsteina a ďalších, im podobných vedátorov). Juro s Robom však fyzike nie veľmi rozumeli a preto proti jej zákonom skúšali tú istú nemožnosť. Rozbiehali sa pomalšie (na nejakú fyziku síce kašľali, ale z chýb svojho mladšieho súrodenca sa vždy radi poučili) a pád nasledoval až oveľa neskôr. O chvíľu sme už všetci traja frčali na boboch dole kopcom postojačky. Išlo však len o neovládanú pasívnu jazdu chodidlami a tvárou vpred. V našom vedomí ale ostal navždy syndróm sklzu postojačky na jednej doske (a nie na dvoch, ako na lyžiach. Hádanka: Je to úzke, dlhé, tenké a sú dve. Čo je to za blbosť? Nič však proti lyžovaniu. Práve naopak. Ide len o náš vtip z pionierskych čias snowboardingu. pozn. aut.).
70-te roky prešli a prišli zlaté 80-te. Tie sa u nás a v nás niesli v znamení windsurfingu, čo na jednej strane brzdilo zimný vývoj jazdy na doske a na druhej strane ho vlastne podmieňoval. Každú zimu sme si totiž vždy vyrábali nové windsurfingy na leto, čo zaberalo naozaj dosť času. No ale ako vedľajší produkt nášho snaženia bol aj vlastný a na nikom nezávislý vývoj snowboardingu. V časoch zarytého socializmu sa totiž do našich končín informácie o vývoji snowboardingu vo svete vôbec zo západu nedostávali. Už v roku 1981 sa v nás rozvíja myšlienka snežného windsurfingu. V roku 1982 sa v lyžiarskom stredisku Mlynky objavuje mohutné oplachtené modré monštrum. Bola to drevená doska na 3 lyžiach s gumotextilnými pútkami na nohy. Vpredu mala umiestnenú dieru na kĺb sťažňa s plachtou. S týmto výstrojom sme vtedy zažili veľké sklamanie, pretože to s plachtou vôbec nefungovalo – nedržalo to stopu a išlo to bokom. Zlepšenie tohto vynálezu o vodiace nože sme nikdy nerealizovali... A tak sme plachtu odložili a začali sme na tom nové pokusy v jazde na svahu postojačky, tentoraz bokom. Zaznamenali sme však iba tvrdé pády a nulovú ovládateľnosť tohto čuda...

V roku 1982 sa objavuje mohutné monštrum


Prišla zima roku 1983. Robovi sa konečne po dvojročnom vytrvalom konštruktérskom úsilí podarilo dokončiť dosku - skiboard. Bola to olaminovaná polystyrénová doska, dlhá asi 90 cm a široká 35 cm. Laminátová sklznica s „v-profilom“ a vodiacim jarčekom v strede, bola odliata z plexisklovej dosky. Nášľapná plocha nemala pútka na nohy, bola iba zdrsnená z odliatku pletiva proti hmyzu. Súčasťou skiboardu bol špagát, uchytený v dvoch bodoch na nášľapnej ploche. Pri jazde predná ruka držala rúčku na špagáte a predná noha bola umiestnená medzi týmito šnúrami.
Juro v tomto istom roku v pomerne krátkom čase postavil dosku oveľa modernejšieho vzhľadu (však predstavy o jej realizácii boli mladšie o dva roky, a teda boli aj dokonalejšie). Doska merala asi 120 cm a šírku mala 30 cm. Vyrobená bola z olaminovaného polystyrénu a mala tvar lyže s dvoma koženými pútkami na nohy. Na plochej epoxidovej sklznici boli 2 rovnobežné vodiace jarčeky. A tak Mlynky opäť prežívajú ďalšiu veľkú zimnú premiéru: prvú organizovanú činnosť, ktorú už smelo možno jednoznačne označiť, ako prvé pokusy o snowboardovanie.
Zľadovatelý sneh, na čo najplytších terénoch na Mlynkoch, však nedával na jazdenie žiadnu šancu. Robov skiboard si pod nohami robil čo chcel a jazda sa podobala jazde postojačky na lavóre: nedalo sa zatáčať, jazdilo to bokom a jazdec sa ocital častejšie na zemi, ako „jazdil“. Až po niekoľkých dňoch neustáleho padania a krotenia splašenej dosky sa objavili prvé náznaky priamej jazdy. Na Jurovej lyži sa jazdilo síce rýchlo, ale iba rovno. Nezatáčala...
Náhodnému pozorovateľovi, čo sa v tie zimné večery potĺkal v okolí Mlyniek, naskytol sa nie každodenný pohľad: 4 šialenci a pes sa o čosi pokúšali na dvoch podivných výtvoroch. Divadlo sa stále opakovalo: niekto nastúpil na dosku, nabral obrovskú rýchlosť, začal hystericky metať telom a rukami (pokojne to nazvime pravým menom: udržiaval rovnováhu), vykríkol a zaľahol, pričom sa lesom ozval dunivý zvuk. Ale buďme konkrétni: boli to Juro, Robo a Rasťo Sitárovci, Peter Zatkalík a jeho pes Sandy.
Robovi to na jeho „lavóre“ veľmi nešlo a jeho nadšenie, podobne ako Jurove, pre tento šport časom zoslablo. V ďalších rokoch Rasťo neúnavne, avšak často dosť neúspešne, postupne „zvláda“ Jurovu dosku. Jeho snaženie prevádza najčastejšie v Bratislave, na kopčeku nad Líščím údolím. Vyvrcholilo to obrovským úspechom: po naskočení do šľapiek a rozbehnutí sa nasledoval jeden dlhý tiahly oblúk s úctyhodným polomerom 50 až 100 m, zakončený v plnej rýchlosti tvrdým a nebezpečným pádom. Na konci zimnej sezóny 1986/1987 šalamúnsky skonštatoval: „Tuším z toho niečo bude“. Na jeseň v roku 1987 sa z jeho zamknutej izby ozývali čudné zvuky, dal sa tušiť neobvyklý pohyb a občas odtiaľ zavial pach, charakteristický pre spálený polyetylén. Koncom jesene sa zrazu dvere odomkli a vo dverách izby sa objavil Rasťo s mierne asymetrickým výtvorom, o ktorom sa s veľkou dávkou optimizmu dalo hovoriť, ako o snowboarde prevratnej konštrukcie. Snowboard mal vzadu „véčko“, bol zelený s nastriekanými farebnými „3D“ diskami pripomínajúce lentilky, hrany mal zo starých lyží a čo je asi najhlavnejšie, zospodu bola nažehlená biela polyetylénová sklznica!

V Alpách sa vtedy jazdilo na snowboardoch s „véčkom“ vzadu, nazývaným „lastovičí chvost“ (swallow tail). Ich štandardná dĺžka bola 140 cm a šírka 30 cm. Remencové, ale už aj pevné viazanie, bolo umiestnené na doske značne vzadu.

Vtedy sa jazdilo na snowboardoch s lastovičím chvostom

Rasťov snowboard bol postavený podľa týchto trendov a bol voľne inšpirovaný návodom z nemeckého časopisu SURF. Doska bola prevažne laminátová, v jadre odľahčená preglejkovými pásmi. Bola dosť mäkká, ale na vtedajšie pomery to nevadilo. Viazanie trochu pripomínalo feudalizmus: plno železa, plechu, remeňov a šnúr. Jazdil v obuvi „Gerlachy“ a jazdil veľmi veľa. Stále však skôr „šúsoval“, ako robil „christiánky“. Obuv bola na tento účel zjavne príliš mäkká, ale iná k dispozícii nebola. No prvé náznaky oblúkov už dokázal uskutočniť a v roku 1988 to už bolo niečo, čo sa pri troche fantázie podobalo snowboardovaniu.
V roku 1988 svet zaznamenáva skutočnú inváziu snowboardingu na zasnežené kopce. V televízii sa konečne aj u nás čoraz častejšie začínajú objavovať šoty z jazdy na snowboarde, najmä z Álp. Technický vývoj snežných dosiek dosahoval vrchol rozkvetu. Pri vývoji boli použité najnovšie technológie, materiály, veda. Dizajn snowboardov bol značne pod vplyvom windsurfingu - odkiaľ prichádza aj najväčšia podpora jeho rozvoja - a teda Havajských farebných vzorov doplnených o Alpské „geometrické“ prvky. Farby boli čo najkrikľavejšie a čo najsvietivejšie. Čo sa ale stalo novým fenoménom – snowboarding ako šport si už od svojho vzniku vytváral aj svoju vlastnú „textilnú“ módu, svoj vlastný imidž obliekania a rovnobežne s vývojom snowboardov dochádza aj k vývoju nových materiálov na oblečenie, ktoré, ako sa ukázalo, musia mať úplne odlišné vlastnosti, ako lyžiarske. Tu si treba uvedomiť fakt, že v lyžovaní vtedy prevládala móda fádnych vetroviek, prípadne „páperoviek“ a šponoviek na nohách. Snowboardisti v strihoch oblečenia vychádzali v začiatkoch skôr z brakedancerskej „šuštiakovej“ módy.
Nemecký časopis SURF vydáva na jeseň roku 1988 špeciálne číslo s čisto snowboardistickou tématikou - SNOW. Jedno sa dostáva zásluhou Petrášovcov aj do Bratislavy a teda aj k nám. (Od roku 1986 sa magazín SURF zaoberá aj snowboardingom a berie tento šport pod krídla windsurfingu, ako svoj ideálny doplnkový šport na zimu. V roku 1987 (január) uvádza aj už spomínaný návod na výrobu snowboardu pre amatérskych výrobcov). V časopise SNOW bolo množstvo unikátnych záberov z jazdy na snowboarde; testy okolo 28 rôznych predávaných snowboardov a niekoľkých viazaní; návod, ako na to na svahu; predstavuje svetový pohár a najvýznamnejších jazdcov tej doby; bol tam článok o extrémnom snowboardovaní a pod. Pre socialistického našinca to všetko bolo niečo nevídané – neslýchané.

Spomínaný návod zo SURF-magazínu

Nové testované snowboardy v roku 1988 už vzadu nemali "véčko". Ich dĺžka, zdvih špice a rockera, tvrdosť i viazanie boli špecializované na rôzne disciplíny, svahové a snehové podmienky, či spôsoby jazdenia. Kratšie a mäkšie dosky (do 150 cm) boli určené na freestyle alebo pre deti a ženy. Od 145 do 165 sa snowboardy označovali ako allround - boli určené širokej verejnosti. Podľa tvrdosti a dĺžky boli dané pre rôzne hmotnostné kategórie jazdcov. 170 až 185 cm dlhé boli snowboardy "race" - na zjazdové pretekárske disciplíny. Cena snowboardu sa ešte v polovici osemdesiatych rokov pohybovala okolo 150,- DM (80,- Eur). Ceny od r. 1987 už boli naozajstné - od 450,- do 1.200,- DM (250 – 600,- Eur). Na jazdenie sa používali rôzne typy topánok. V klasických lyžiarkach sa síce dalo jazdiť, boli však tvrdé, ťažké a nepraktické. Najmä pri začiatkoch bolo treba veľa šliapať do kopca so snowboardom v podpazuší a v lyžiarkach to veru nebola žiadna slasť. Skialpinistické a novovyvinuté snowboardistické topánky (napr. RRAICHLE, pozn. recenz.) boli tou najvhodnejšou obuvou pre tento šport prevádzaný rekreačne. Na jazdenie v hlbokom snehu a na freestyle sa používali topánky vyrobené z kože a plastických hmôt a bolo treba na ne však aj špeciálne, tzv. soft viazanie. Tu je asi to správne miesto pre jednu dôležitú faktickú poznámku: vývin snowboardingu v Európe išiel iným smerom, ako v Amerike. Tam to poňali komerčne úplne od začiatku a kto chcel snowboardovať, musel si zadovážiť komplet celý výstroj aj s topánkami. Neušetril tak na topánkach a modifikovanom lyžiarskom viazaní, ako Európania. Na americkom kontinente vlastne „tvrdý“ karvingový snowboarding v rekreačnej podobe fakticky ani nepoznali. Hneď sa začal presadzovať tzv. soft a až neskôr sa ukázalo, že práve „mäkké“ snowboardy so soft viazaniami a topánkami takmer úplne zadusia ďalší vývoj a rozvoj tvrdého snowboardingu, ktorý sa ešte dodnes občas vyskytuje na niektorých európskych, na karving upravených zjazdovkách. Hlavným vývojárom, propagovateľom a výrobcom mäkkého typu topánok, viazaní a snowboardov bola v tom čase najprestížnejšia americká snowboardistická firma BURTON, za ktorou v Európe v ničom nezaostávala švajčiarska firma NIDECKER.
Po prezretí si SNOW magazínu sa takmer v okamihu Juro s Robom rozhodli vyrobiť pre seba snowboardy novej koncepcie. Do Vianoc 1988 chýbali už len necelé 2 týždne a Vianočná lyžovačka na Kráľovej Studni vo Veľkej Fatre sa rýchlo blížila. Cieľ bol jednoznačný: na lyžovačku treba ísť so snowboardami. Už v ten nedeľný podvečer vyrezáva odporovým drôtom Juro s Robom polystyrénový pozdĺžny profil. Ešte na to „hádžu“ tenký laminát a na druhý deň je "kopyto" ROSI 1 hotové. Prvé dva snowboardy vyrábajú takmer súčasne - doma v obývačke, doslova pod vianočným stromčekom. Jadro snowboardov je vyrobené z troch trojmilimetrových preglejok vystužovaných sklolaminátom. Pri lepení preglejok epoxydom to celé zaťažujú vedrami s vodou a hrubými socialistickými encyklopédiami z obývačkovej knižnice. Hrany zo starých lyží sú vskrutkované do jadra. Polyetylénová "sklznica" je prilepená chemoprénom. Na laminátovej palube nechýba atraktívny dizajn. S viazaním nie sú veľké problémy: do dosky je priskrutkovaná časť nášľapného lyžiarskeho viazania K - 300. Zdanlivo šibeničný termín Vianoce '88 stihli na 100%. Na Kráľovej studni tak kraľovali v tú zimu 4 snowboardisti: Rasťo – s jeho starým snowboardom RTS, zdokonaleným o pevné viazanie K - 300, Peter Zatkalík s požičaným krikľavooranžovým novučičkým "NIDECKEROM" a Robo s Jurom s ich novými výtvormi. Juro však viac uprednostňoval lyže pred snowboardom. Najlepší bol samozrejme Rasťo, najhúževnatejší Peter a Robo sa tiež nevzdával. V prvé dni to boli len bolestivé pády na zľadovatelý sneh. Jazda sa podobala samurajstvu a číremu šialenstvu: začínala sa rýchlym zjazdom po spádnici a končila nekontrolovaným tvrdým voľným pádom, alebo ponorením hlavy v hokejovej prilbe do snehu. Robo polosprávne tvrdil, že najprv treba zvládnuť priamu jazdu a potom traverz. Obraty vraj prídu samé. Kráľova studňa mala obrovskú výhodu, že tu bol súkromný vlek, a tak všetci odvážlivci jazdili na ňom, čo sa neskôr ukázalo ako dobrá škola jazdy na vleku a v ďalších lyžiarskych strediskách tak nikdy potom nemali problémy s vlekármi. Najlepšie sa jazdilo (padalo) okolo obeda, keď bol odmäk. Rasťo už ako-tak ovládal obraty a technicky bol najďalej. Peter a Robo napredovali zhruba na rovnakej úrovni. Ich prvý dlhý oblúk zaberal asi 3/4 z 300 metrovej zjazdovky a skôr kopíroval terén, ako vyzeral na organizovanú rozumom riadenú ľudskú činnosť. Pri spodnej stanici vleku si zakaždým po dojazde ukazovala skupinka snowboardistov svoje stopy na svahu a „machrovala“ s nimi. Prišiel Silvester a po ňom Nový rok '89. Snowboardisti si popriali všetko najlepšie v snowboardingu. Peter s Robom hneď ráno o ôsmej na Nový rok vyšli na zľadovatelý až ľadový terén. Neskôr prišiel aj Rasťo. Už vtedy im to šlo celkom dobre. Oblúky síce zosúvali šmykom, ale boli to oblúky. A aj 2 - 3 za sebou! Na úvod nastávajúcej dlhej zimy to bol skvelý nástup!
Tu sa niekde končí spoločný snowboardový vývoj Rasťa, Petra a Roba. Prichádzajú nové už nie lyžovačky, ale snowboardovačky - každý odchádza inde a každý bude snowboardovo rásť ináč. Až posledná, tentokrát opäť spoločná snowboardovačka, na jar v roku 1989 na Martinských Holiach ukázala, že nikto z nich nesedel na vavrínoch a že jazda v hlbokom snehu, či na bubnoch, už nie je utrpením, ale ozajstným pôžitkom. Pre divákov i pre samotných jazdcov.
V roku 1989 začínajú jazdiť aj ďalší snowboardisti. Okolo Petra Zatkalíka sa vytvára skupinka ľudí so záujmom o tento šport. Je to Martin Vallo, jazdiaci výlučne na snowboarde značky NIDECKER (svoj príbuzenský vzťah k rovnomennému výrobcovi týchto snowboardov sa mu nepodarilo zatajiť) a Jano Komora, ktorý si urobil snowboard z preglejky, ale bez sklznice. Svoje si odpadali na Martinských Holiach. Ďalšia skupina sa formuje okolo nás, najmä okolo nášho provizórneho kopyta. Robo si už medzitým stihol urobiť druhý, mäkší snowboard. Podieľal sa aj na výrobe ďaľších: boli to snowboardy Miloša Demoviča a Petra Balcu. Od Jura kúpil jeho prvý snowboard Milan Vajda, od Roba Ivo Jakubec. Pri výrobe dosiek tou istou technológiou sú závislí na kopyte ROSI 1 aj Ondro Demek a Peter Háber. Všetky tieto snowboardy museli mať jednotnú značku ROSI. Bola to podmienka pri požičiavaní kopyta.
Väčšia partia ľudí sa vo februári '89 stretla v Mýte pod Ďumbierom. Rasťo, Robo, Peter Háber, Peter Balco a Milan Vajda majú so sebou aj snowboardy. Ondro Demek sa nemohol dostaviť kôli zraneniu chrbta, ktoré si spôsobil pri prvých pokusoch v jazde na doske. Robo prišiel rozjazdený z 10 dňovej lyžovačky/snowboardovačky z Málinného Brda a už v prvých dňoch pobytu v Mýte sa mu podaril husársky kúsok: 4-krát po sebe, ako úplne prvý človek na snowboarde zišiel bez ujmy strmú zľadovatelú zjazdovku č. 1 na Čertovici. Bolo to síce ešte bez pôžitku, ale vzhľadom na jeho ešte zďaleka nie 100 % technickú vyspelosť a silno „bubnovú“ zjazdovku to bol solídny športový, až skialpinistický výkon. Predchádzal tomu jeden veľký konflikt, medzi členom horskej služby a vlekárom. Horskáč mu jazdu na vleku a na čertovickej zjazdovke na snowboarde kategoricky zakázal, ale vlekár bol zvedavý, ako na tom pôjde hore. „Našťastie“ sa v tej chvíli dochrámal na zjazdovke nejaký lyžiar z Maďarska a horal s nápisom Horská služba na červenej vetrovke musel popadnúť kanadské sane a vyraziť do akcie. No a vlekár tak mohol po chvíli ukojiť svoju zvedavosť. Ďaľšie dni chodila partia z Mýta na Chopok - Juh. Aj tu došlo k jednej mimoriadnej udalosti: Peter Balco a Milan Vajda si hore zobrali naraz aj lyže aj snowboardy. Po dosť neúspešných a bolestivých začiatkoch na snowboardoch si dali radšej lyže a snowboardy nechali nenápadne zapichnuté v kosodrevine. Obaja boli veľmi prekvapení, keď pri odchode zo zjazdovky snowboardy nenašli. Robo medzitým zbadal na parkovisku pod Chopkom neznámeho, po poľsky hovoriaceho človeka, ako nakladá Milanov snowboard do autobusu. Rázne k nemu prikročil a snowboard mu chcel zobrať. Poliak však zaujal bojovú pózu a začal sa vyhovárať, že snowboard našiel v kosovke a že teraz patrí jemu a tvrdo požadoval náležité nálezné. Chcel sa pobiť, potom chcel ísť "nedorozumenie" vyriešiť na Horskú službu, ale keď mu začal odchádzať autobus, Robo mu snowboard násilne vyrval z rúk a Poliak len-len že stihol nastúpiť. Tentoraz naprázdno. Milan Vajda bol rád, avšak Peter Balco ostal smutný. Jeho snowboard, so značkou ROSI už údajne nikto nikdy v Československu nevidel...
Ďalšia aktivita v jazde na snowboardoch sa prevádzala najmä na Martinských Holiach. Na spoločnej snowboardovačke na Veľkú noc sa tu zišli Peter Háber, Ondro Demek a Rasťo s Robom. Bolo teplo a veselo. Zjazdovkou zaznieval z úst lyžiarov vtedajší obrovsvký hit Bobyho McFerina: Don't worry be happy. To už vedeli Rasťo s Robom jazdiť úplne perfektne. Ľudia na zjazdovke ostávali pri pohľade na nich stáť a v nemom úžase sledovali v priamom prenose po prvýkrát, ako sa tento nový šport vlastne prevádza. Pôžitok z týchto jázd, najmä tesne po vyratrákovaní zjazdovky, či z jazdy v čerstvom hlbokom snehu bol najväčší pre samotných jazdcov a v ich pamätiach ostane spomienka naň i na túto úžasnú Veľkú noc na celý život.

Robo Sitár