FB
2013

05
Jul

Chopok severnou stranou

18. 11. 1990


Predsunutý tábor zakladáme na parkovisku pod Bielou púťou – v našej žltej Škode 120. Expedícia je zložená z piatich snowboardistov: Peter Zatkalík je vedúci výpravy, člen vrcholového družstva. Súrodenci Roman a Libor Chrastovci zabezpečujú ubytovanie v základnom tábore v Smrečanoch. Roman je na snowboarde pokročilý začiatočník, kým Libor sa na snowboard postaví dnes prvýkrát v živote. Vo vrcholovom družstve bude len Roman. Ja a môj brat Rasťo máme funkciu šoférov a tiež sa budeme podieľať aj na zdolaní Mt. Chopku vo vrcholovom družstve.

Je 83o. Nakladáme si na chrbát snowboardy značky NIDECKER a v skialpinistických lyžiarkach Rraichle stúpame po ceste pod kopec, smerom na lanovku Jasná - Luková. Zrazu pri nás zastavuje nákladná Avia s lyžiarmi - pretekármi, ktorá ide smerom dole. Šofér, zrejme tréner, otvára dvere a hovorí: "Clapci, lanovka dnes nepôjde. Silno fúka."                                          "Nevadí, pôjdeme hore peši," znela naša odpoveď.

Zhromažďujeme sa pri údolnej stanici lanovky. Ľudia s lyžami húfne odchádzajú dole na parkovisko. My sme rozhodnutí dnes pokoriť aspoň hrebeň Chopka (2.OO8 m n. m.).

Snehové podmienky pre lyžovanie tu dolu sú skôr nulové, ako nevhodné: je teplo, prší a z pod tenkej vrstvy mokrého snehu vytŕčajú chumáče trávy, či premočená zemina. Ani pohľad hore neveští nič dobré: kamene, hmla a vetrisko.

Zahajujeme výstup popod lanovku. Je nám teplo, čo značne spomaľuje naše napredovanie. Až nad pásmom lesa víchrica začína ochladzovať telo. Hneď sa ide lepšie! Naberáme druhý dych a za pomoci bočného vetra opierajúceho sa o snowboard doslova vyšprintujeme až na medzistanicu lanovky Luková - Chopok, kde zriaďujeme posledný výškový tábor.

V reštaurácii si dávame čaj a oddych. Okrem nás tu posedáva pár odolných skialpinistov. Nemajú chuť pokračovať vyššie. My to ideme skúsiť na svah. Dole nad pásmom lesa vidíme vystupovať ďalších lyžiarov, no vidíme aj mnohých zostupujúcich. Rasťo a ja si to púšťame dole pod Lukovú a rozjazďujeme sa. V mäkkom topiacom sa snehu to ide parádne. Dostávame sa až po prvé obnažené i pod snehom skryté zradné kamene a tam si dávame dole snowboardy. Opäť vystupujeme na medzistanicu.

Väčšina lyžiarov to už vzdala a zostúpila. V reštaurácii je asi 25 skialpinistov, ktorým sa sem podarilo vyliezť. Vietor je silnejší živel, ako netrénovaný krehký ľudský organizmus.

Vidíme Libora, ako neustále padajúc schádza dole. Peter s Romanom medzitým pomaly vystupujú smerom k vrcholu. Sú zahalení hmlou, ktorú niekedy vietor odveje a občas ich zazrieme pod lanovkou. Asi na úrovni vrcholovej stanice sedačky zo Záhradiek na Konskom Grúni ostávajú stáť a pripravujú sa na zjazd. Idú. Spúšťajú sa pomaly a opatrne. Vietor ich občas zmetie na zem. Onedlho už vchádzajú do reštaurácie a spolu s nimi si objednávame šošovicovú polievku. Čakáme na Libora a pripravujeme sa na rozhodujúci vrcholový útok. Libor konštatuje, že hore nejde: dnes stojí prvýkrát na snowboarde a okrem toho má viazanie na snowboarde upevnené na opačnú nohu. Skialpinisti v reštaurácii s obdivom sledujú našu odvahu a fanatické nasadenie.

Začína sa výstup. Uragán (2O - 3O m/s) nás unáša doľava šikmo hore. Opiera sa do snowboardov a niekedy musíme hore utekať, aby nás nešvihlo o zem. Nohy sa rýchlo unavujú a vzápätí ich už ani nestíhame dvíhať. Hocikedy sa ocitáme na snehu. Vľavo, nad vrcholovou stanicou sedačky na Konskom Grúni je pred priepasťou natiahnutá sieť. Cítime sa bezpečnejšie, lebo nevieme, kedy nás vietor odveje príliš doľava. S Rasťom sa dostávame pod ľadovú skalnatú strminu a hodnotíme situáciu. Čakáme na Romana, ktorého tušíme v hmle kúsok pod nami. Petra dole nevidíme a nevieme, či vystupuje hore, alebo nie. Prichádza Roman a tvrdí, že skaly možno obísť z pravej strany a že sme už dosť blízko pod vrcholom. Teda pokračujeme ďalej. Tu je vietor najsilnejší. Sú závany, keď sa vôbec nedá dýchať a vietor doslova odtŕha kyslík od úst. Vidím Rasťa niekedy si ľahnúť na sneh, aby sa vôbec mohol nadýchnuť. Hukot vetra dosahuje možno aj 1OO decibelov. Konečne sa zjavujú v hmle tmavé kontúry vrcholovej stanice lanovky z Lukovej na Chopok. Pred nami dole je už iba južná stena, ktorú sme na snowboarde zdolali s Rasťom a Petrom Háberom v roku 1989. Vchádzame do budovy a až tu si uvedomujeme bolesť v nohách. Bol to solídny výkon, no čaká nás ešte aspoň tak isto náročný a pritom oveľa nebezpečnejší zostup na snowboardoch. Hore na meteorologickom observatóriu má službu pán Antol. Rasťo a ja sa s ním púšťame do reči. Dozvedáme sa, že juhozápadný vietor dosahuje rýchlosť viac ako 3O m/s a teplota vzduchu skáče medzi hodnotami -3 až +3 oC. Je pozorovací termín 14oo a pán Antol ide pre údaje von do meteorologickej búdky. Medzitým dorazil aj Peter. Dnes vyšlo hore okrem nás asi 7 ľudí. Myšlienku vystúpiť až na vrchol Chopku (2.O25 m n. m.) triezvo zamietame. Roman si berie snowboard a sólovo sa spúšťa zo zóny smrti do pásma života. My sa ešte chvíľu bavíme s dvoma po česky hovoriacimi skialpinistami. Tí plánujú prejsť kus po hrebeni bez lyží, potom sa vrátiť pre lyže a spustiť sa dolu. Pomaly sa obúvame do snowboardov a Peter sa už aj spúšťa dole. My s Rasťom opúšťame hrebeň nakoniec a navzájom sa pri zjazde čakáme. Rasťovi sa včas podarilo dostať sa za lanovku a tým obísť obávaný strmý, skalami posiaty zľadovatelý úsek. Mne sa to s mojou mušou hmotnosťou proti vetru nepodarilo, a tak mi neostáva nič iné, len zdolať túto nástrahu prírody na snowboarde. Hľadám si medzi skalami schodnú cestu. Celkom úspešne. Rasťo ma čaká pod zrázom a s napätím sleduje, kedy biedne zahyniem na niektorej zo skál. Keď vidí, že z najhoršieho som vonku, líha si tvárou dole a zhlboka vdychuje kyslík. S úľavou flekujem pri ňom a pozerám sa hore, čo som zišiel. Odtiaľto sa to zdá byť dosť neschodné, no na snowboarde sa tuším dá zísť skoro všetko. Teraz nás čaká už  len hladký vysnežený terén. Schádzame ho dynamickými švihmi. Vietor je však niekedy silnejší, ako gravitácia. Vtedy ostávam stáť kolmo po spádnici a nie a nie sa pohnúť. Radosť z jazdy, zo sklzu i podarených oblúčikov je však obrovská a pár pádov, ktoré zapríčiňuje najmä vietor, si ani nevšímame. Šťastne  prichádzame k medzistanici na Lukovej. Ja mám opäť problémy s vetrom a posledných 2O metrov sa horko-ťažko prebíjam ku vchodu budovy.

Čiarkovaná čiara znázorňuje trasu výstupu na Chopok.

Sme úplne premočení od sychravej hmly. Dávame si čaj a Horalku. Opäť sedíme za stolom pohromade všetci piati. Ešte je svetlo, a tak padá rozhodnutie, že sa znova pokúsime vystúpiť čo najvyššie. Libor počká na Romana, kým sa vráti a potom si vezme jeho snowboard. Nastáva ďalší boj so živlom. Roman má náskok pred nami a čoskoro sa dostáva asi 1OO m nad vrcholovú stanicu Pomy na Konskom Grúni. Obúva sa a už aj páli dolu. Rasťo vystúpil ešte vyššie - až pod skalnatú strminu a ďalej nepokračuje. Ja si obúvam snowboard asi 2O metrov pod ním, na malej vodorovnej plošinke. Rasťo sa spúšťa ku mne a čaká s hlavou pri zemi. Stojím špicou po vetre smerom ku priepasti. Brácho mi radí, aby som si sadol a otočil sa proti vetru, aby ma nevrhlo do bezodnej rokliny. Moja snowboardistická česť mi to však nedovoľuje a rozbieham sa. V tom ma nápor vetra strháva a ženie obrovskou rýchlosťou k záchytnej sieti. Rasťo sa na tento výjav prizerá s takou obavou, že až zabúda dýchať. V poslednej chvíli, asi pol metra od siete prudko strhávam špicu snowboardu dole po spádnici a naberám rýchlosť na traverz proti vetru. Rasťovi sa uľavilo a udychčaný od zatajeného dychu sa spúšťa dole. Pri hornej stanici Pomy, za terénnou hranou, sa zjavuje Peter. Nemá už silu, aby pokračoval vyššie, a tak si dáva snowboard. Rasťo sa pri ňom vrhá k zemi a čaká na neho. Ja brzdím asi 5O m pod nimi a sledujem ich. Zdola vyráža na záverečný výstup Libor. A už ideme. V poradí Rasťo, Peter a ja brázdime biely chrbát Chopku. Lyžiari vyšli pred reštauráciu a v rednúcej hmle im hráme ohromné divadlo. Toto ešte na vlastné oči nevideli. Snowboardy na Chopku! To tu ešte nebolo! Brzdíme pri nich a už aj utekáme do bezpečného závetria budovy. Tu čakáme na Libora. Z hmly sa nám vynorili dvaja lyžiari jazdiaci s typickým skialpinistickým štýlom. Sú to tí dvaja, s ktorými sme sa rozprávali na vrchole. Vzápätí sa púšťa aj Libor. Je viac na zemi, ako v sklze. Každý začiatok je ťažký...

Pomaly sa stmieva, a tak je čas, zostúpiť dolu. Je už úplná tma, keď sa po individuálnych zjazdoch schádzame pri aute. Premočení nasadáme a opúšťame Chopok. Spúšťa sa strašný lejak, ktorý hore určite neprospeje posledným zvyškom snehu...

Robo Sitár